Roman Bicek – Glück muss Man haben

Galéria Sumec, Škola dizajnu, Ivanská cesta 21, Bratislava
www.galeriasumec.sk

Vo svojich kresbách, maľbách a kolážach pracuje s rôznymi prvkami a materiálmi (obrazy, texty, motívy, symboly) rôzneho pôvodu (slovenské i zahraničné periodiká, odborná literatúra, masmédiá, popkultúra, vlastná tvorba). Tie sa mu neskôr stávajú inšpiráciou, stavebnými prvkami, kompozičnými fragmentmi, významotvornými bodmi, intertextuálnymi odkazmi. Skrátka, výtvarným materiálom, ktorý kolážuje, komponuje, remixuje, komentuje, paroduje alebo inak uvádza do siete významotvorných vzťahov. Jeho pohľad je vždy neortodoxný a otvorený, s čitateľným názorom na konkrétne témy.

Tematicky sa autor dotýka fenoménov ako extrémny nacionalizmus v globalizovanej spoločnosti, autoritárstvo, xenofóbia, rasizmus, kolonializmus, narcizmus, sexizmus, mačizmus či konšpiračné teórie. Upozorňuje na stereotypné videnie iných ľudí či stotožňovanie sa s vlastným stereotypným obrazom, ale aj na rozpor medzi ideológiou, víziami a každodennou ľudskou či občianskou skúsenosťou. Všíma si neudržateľnosť systému postaveného na čo najväčšej produkcii a spotrebe i predstieraný záujem o environmentalistiku. Komentuje vzťah spoločnosti k minulosti v postsocialistických krajinách Európy a zaujíma ho vzťah medzi občanmi a ich súčasnou politickou reprezentáciou. Poukazuje na spektakulárnosť a zároveň vyprázdnenosť niektorých mediálnych a popkultúrnych postavičiek, ako aj na banálnosť masmediálneho a reklamného obsahu. Reaguje na problémy kapitalizmu vrátane trhu s umením a na postavenie umelca v spoločnosti, ale aj na vzťah tzv. vysokého a nízkeho v kultúre, pseudofilozofovanie a krčmovú sociológiu aj politológiu.

Roman Bicek ide síce neraz po vlne aktuálneho spoločenského diania, ale nie umeleckých trendov či vlastnej istoty. Tu ide neraz dokonca v protismere. Niekedy je mimoriadne názorovo otvorený a konkrétny alebo aspoň významovo prístupný, inokedy však diváka postaví pred recepčne ťažšie uchopiteľnú a na prvý pohľad niekedy až dadaisticky pôsobiacu kompozíciu s expresívnym rukopisom. Väčšinou sa však dá vždy aspoň intuitívne vycítiť, kam autor ideovo smeruje. Rozhľad diváka je pritom nemenej dôležitý. Autor totiž vo svojej tvorbe odkazuje na svet umenia, historické a politické reálie, myšlienkové smery či významné osobnosti. Využíva na to nezriedka text – autorskú alebo privlastnenú či citovanú výpoveď v rôznych jazykoch, vďaka čomu majú niektoré jeho diela výrazne diskurzívnu povahu. Toto v spojení s neortodoxným výtvarným prejavom, respektíve s ojedinelým autorským rukopisom môže byť pre časť publika ťažšie sústo.

Bicek je bezprostredný, ochotný riskovať a vybočiť z vlastných overených postupov a odmieta manieru, čo je základom, vďaka ktorému je jeho tvorba dynamická, neopakovateľná, „šťavnatá“ a v dobrom zmysle slova aj bezohľadná k diváckym očakávaniam a klasickým kunsthistorickým alebo estetickým konceptom. Tvorba Romana Biceka si skrátka vyžaduje rovnako otvoreného, odvážneho a kritického diváka, ako je on sám.