Patrik Illo: (Ne)zabúdanie
Srdečne vás pozývame na vernisáž výstavy Patrika Illa do Rona gallery v Lednických Rovniach.
Rona Gallery
Areál Kaštieľa v Lednických Rovniach
Kurátorka: Naďa Kančevová
Trvanie výstavy do 29.5.2026.
Kurátorský text:
Dych rieky / River of Breathing Memories
Patrik Illo: Pamäť skla / Archeológia budúcnosti
Patrik Illo (1972) nedávno vydal monografiu. Vyše štyristo strán mapuje vyše tridsať rokov dizajnu, sklárskej tvorby, pedagogiky. A večný pohyb – medzi školou, sklárňou, výstavami.
Hoci on sám sa nepovažuje za výsostného sklára (pohybuje sa aj v iných oblastiach tvorby), práve cez svoju dlhoročnú spoluprácu so sklárňou Rona v Lednických Rovniach sa mu sklo stalo osudovým materiálom i médiom.
Ešte ako študent (zaniknutej sklárskej školy v Lednických Rovniach) chodieval aj do sklární v Utekáči, Malinci, Zlatne, Poltári. Vtedy ešte žili. Neskôr ako študent sklárskeho ateliéru tam realizoval školské práce. Videl ich zvnútra, keď ešte dýchali. V Rone pôsobí ako hlavný dizajnér a vizuálny umelec už vyše tridsať rokov. V jeho monografii aj preto prirodzene prevažuje dizajnérska poloha tvorby. Dlhoročná spätosť s priemyselnou výrobou a navrhovaním sa nevyhnutne stáva súčasťou jeho identity. Presakuje do jeho myslenia, do videnia, do tvorby.
Illo však sklo nevníma iba cez dizajn a technológiu. Je preňho aj médiom – histórie, pamäti, príbehov. Jeho tvorba stiera hranice medzi dizajnom a voľnou tvorbou, medzi priemyslom a konceptom. Zdá sa, že jeho výtvarné myslenie sa odvíja práve z tejto „produktívnej nečistoty“ a čoraz viac sa v ňom prehlbuje konceptuálna, pamäťová línia. S pribúdajúcimi rokmi sa akosi naliehavejšie začínajú vynárať existenciálne témy týkajúce sa času, pominuteľnosti, zániku. Jeho monografia tieto polohy tvorby netematizuje. Niektoré konceptuálne ladené projekty, ktoré z môjho pohľadu otvárajú najzaujímavejšie otázky, ostávajú mimo nej.
Jedným z nich je Monument (Katarínska Huta, Poltár, 2022), na ktorom spolupracoval so svojím bratom architektom Michalom Illom. Ide o dve sklenené vitríny vo verejnom priestore, naplnené drobnými predmetmi zo skla zozbieranými od miestnych ľudí – bývalých zamestnancov zaniknutých sklární. Misky, poháre, svietniky. Ku každému predmetu patrí QR kód a za ním video s výpoveďou konkrétneho človeka: Sklár, ktorému sa o skle dodnes sníva. Žena, ktorá celý život zdobila svietniky. Muž, ktorý celý život z okna paneláku pozeral na horu – a sklo bolo sivou súčasťou jeho každodennosti. Nie je to muzeálna kolekcia. Je to záznam pamäte a lokálnej histórie. Monument medzi hrdosťou a melanchóliou, medzi remeslom a jeho zánikom.
Keď väčšina sklární na Slovensku zavrela svoje prevádzky, zostali po nich len stopy – v spomienkach ľudí, v názvoch dedín, v sklených črepoch roztrúsených po okolí. Zatiaľ čo Monument tieto stopy zhromažďuje a uchováva, aktuálny projekt Dych rieky (pôvodne River of Breathing Memories, od 2023) ich transformuje a vracia späť do života. Zdrojové miesto? Utekáč. V rieke pri bývalých sklárňach sa dodnes dajú nájsť farebné „kamene“ – odpadové sklo zo zaniknutej výroby. Ľudia ich zbierajú a zdobia si nimi záhradky. „Kamene“ ešte nie sú celkom hladké, voda ich ešte nestihla obrúsiť ako „morské sklo“ na pobreží. Patrik Illo ich zbiera, roztavuje a vdychuje im nový život. Premieňa ich na bubliny. Priehľadné, krehké, akoby prišli z iného času. Sprievodné video, ako súčasť inštalácie, zachytáva hladinu rieky a bubliny, ktoré sa po nej vznášajú. Bubliny vytvorené z „kameňov“, ktoré ležali na dne tej istej rieky.
Názov projektu – Dych rieky – odkazuje na nádych, výdych, ale aj povzdych. Dych sa tu spája s technológiou fúkania – s vdýchnutím života nájdenému kusu skla, ale aj s posledným výdychom zaniknutých sklární a tiež s povzdychom nad osudom celého odvetvia.
Niektoré „kamene“ Illo transformuje na nádoby. Vytvára z nich kalichy na hranici použiteľnosti. Pôsobia archaicky. Nie sú to dokonalé dizajnové predmety. Skôr akési archeologické nálezy budúcnosti. A práve v tejto premene sa ukazuje, čo je v hre – pamäť skla – materiálu, ktorý v sebe nesie pamäť miesta, prácu rúk, príbehy. Sklený „odpad“ sa tu umeleckou recykláciou stáva svedkom zaniknutého sveta. A rieka je prirodzenou metaforou času. Obrusuje, unáša, odkrýva, ale aj zahmlieva. Bubliny plynú po hladine ako znovuzrodené spomienky – krehké, takmer neuchopiteľné, pominuteľné.
Keď som prvýkrát videla Illove bubliny plávať po hladine, vynorili sa mi asociácie na známe projekty Marka Diona (Thames Dig, poetika zberu a návratu k zavrhnutému) alebo Tonyho Cragga (práca s odpadovým materiálom, plastové mapy, pamäť materiálu) ale aj súčasný Superflux (archeológia budúcnosti, fiktívne výkopy). Pochopiteľne, každý autor sleduje niečo iné. Napriek tomu – v práci so zvyškom, sedimentom, časom, materiálnou stopou – vnímam spoločný tón. V Illovom projekte pritom lokálny kontext nie je len kulisou, ale priamo surovinou. Rovnako ako sklo. Utekáč, Málinec, Zlatno, Poltár sú názvy zaniknutých prevádzok a zároveň miesta, kde sa pamäť neukladá do múzeí, ale do predzáhradiek miestnych ľudí a riečnych nánosov. Nejde tu iba o sklo ako sediment či materiálovú stopu, ale aj o vzťahy. Ľudí k miestu. Miesta k rieke. Rieky k času.
Patrik Illo vo svojom projekte vracia späť to, čo ostalo ležať na dne a necháva to opäť plynúť. Ako pamäť. Ako rieka. Ako čas.
Naďa Kančevová