Palo Macho / Jozef Jankovič: OBETE VARUJÚ (OPÄŤ!)
Srdečne Vás pozývame na otvorenie výstavy Palo Macho / Jozef Jankovič: OBETE VARUJÚ (OPÄŤ!) V pondelok 6. 2. 2023 o 18:00 v Galérii NOVA. Tešíme sa na Vás!
Kde:
- Galéria NOVA, Baštová 2, 811 03 Bratislava
Otvorenie výstavy: 6. februára 2023 v 18:00
Trvanie výstavy: 6. februára – 18. marca 2023
Autor: Palo Macho
Kurátor: Peter Michalovič
Dizajn výstavy: Marcel Benčík
Prečítajte si o výstave viac:
Kurátor Peter Michalovič o výstave Obete varujú (opäť!)
Každý, kto sa aspoň trochu orientuje v dejinách slovenského výtvarného umenia vie, že prvú polovicu názvu výstavy tvorí názov známeho súsošia Jozefa Jankoviča. Toto súsošie možno interpretovať ako monument a zároveň ako dokument. Monumentom je preto, že varuje pred akýmkoľvek možným opakovaním vojnového konfliktu, v ktorom neumierajú iba vojaci na bojovom poli, ale aj bezbranní civilisti. Dokumentom je preto, lebo osudy súsošia sa stali barometrom slobody v našej spoločnosti. Obmedzenie slobody sa prejavilo okrem iného aj v tom, že súsošie sa primárne stalo predmetom ideologického hodnotenia a priamo úmerne s obmedzovaním slobody narastal odpor voči nemu. Na niekoľko rokov ho previezli na iné miesto, kde nebolo až tak viditeľné a provokujúce. Uvoľnenie priestoru slobody sa zasa prejavilo aj tým, že súsošie spoločnosť akceptovala a primárne bolo opäť predmetom umeleckého a estetického hodnotenia.
To, že si Palo Macho vybral práve názov Jankovičovho súsošia a doplnil ho v zátvorke krátkym slovíčkom, ktoré bez redundantných narážok oznamuje, že opäť niečo v našom svete nie je v poriadku a mali by sme zvýšiť našu citlivosť voči tomu, čo sa v ňom deje. Je správny čas preto, aby sme si uvedomili, že sloboda nám nepadla z neba a nie je tu navždy. Za slobodu treba neustále bojovať, pretože vždy existuje veľa mocichtivých, ktorí by ju chceli uprieť, ak už nie všetkým, tak aspoň niektorým sociálnym skupinám. Nebezpečné nie je to, že sa o to usilujú, nebezpečné je to, že to údajne robia pre naše dobro a v mene hodnôt, ktoré vraj nemôže nikto spochybniť.
Jedným zo spôsobov, ako strhnúť týmto „dobrákom“ ich ľudomilné masky a ukázať, že ich úmysly sú nekalé, je práve umenie. Jankovič ako umelec tvoril angažované umenie, ktoré naliehavým spôsobom upozorňovalo, že násilie je tu a treba na neho neustále upozorňovať. Odhaľovať jeho bizarnosť, grotesknosť, hrubosť a aj hlúposť. Bol angažovaným, ale angažovaným mimo akúkoľvek ideológiu, slúžil iba kultivovanému vkusu a kritickému rozumu.
Jankovič sa v roku 2011 dohodol s Machom na spolupráci a výsledky ich spoločného úsilia prezentovali na viacerých spoločných výstavách. Bolo zaujímavé, čo táto spolupráca priniesla jednému aj druhému. Jankovič bol fascinovaný sklom ako médiom. Na jednej strane ho priťahovalo jemu dovtedy neznámymi vlastnosťami a na druhej sa mu vzpieralo. Nútil sklo prijať jeho figúry, známe znaky tvárí, rúk a vôbec znaky fragmentov ľudského tela. Zdalo sa mu, že nech robí čo robí, tieto znaky v skle sú stále krásne a ich krása akoby im bránila vyjadriť jeho postoj. Macha zaujali práve tieto figúry a pokúsil sa im nájsť nový kontext, ktorý by im udelil nepredvídaný zmysel. Keď je reč o kontexte, tak treba pripomenúť, že ten kontext v spoločnom projekte pozostával z troch typov artefaktov. Prvým boli Jankovičove, druhým Machove a tretím ich spoločné diela. Každé dielo je možné vnímať a interpretovať samostatne, a zároveň spolu tvorila celok vyššieho rádu, v ktorom sa navzájom „osvetľujú“ a spoločnými silami podieľajú na zmnožení zmyslu.
Po Jankovičovej smrti ostalo v Machovom ateliéri množstvo nespracovaných sklenených i grafických fragmentov. Preto sa ich rozhodol spracovať. Od Jankoviča prebral figuratívne tvaroslovie a interikonicky nadviazal na jeho celoživotné angažovanie sa v upozorňovaní na násilie. Pokúsil sa tento odkaz rozvinúť, jankovičovské témy variovať a aktualizovať ich. Čo to znamená? Podľa mňa predovšetkým to, že Macho dobre vie, že umenie nezobrazuje svet tam vonku, nemá ambíciu zvečniť nejakú udalosť, ale chce reagovať na to, čo sa v našom svete deje. A preto Macho chce reagovať v prvom rade ako umelec i ako občan. Skrátka, chce reagovať ako niekto, komu nie je ľahostajné súčasné dianie v spoločnosti. Macho s Jankovičovou „pomocou“ sa nás pokúša presvedčiť, že angažované umenie nielen bojuje PROTI niečomu a niekomu, ale je aj ZA niečo. To znamená, že zámerne robí narážky na hodnoty, ktoré nedokáže ako umelec presne artikulovať slovami, ale vie ich presvedčivo priblížiť obrazmi. Svojimi diela nezakladá protestné hnutie proti, ale chce prispievať k trpezlivému budovaniu komunity slobodných ľudí, ktorí vedú vášnivé spory a obhajujú svoje pravdy, vyznávajú spoločné morálne hodnoty, ktoré nikdy nemajú ambíciu negatívne zasahovať do života iných. Výberom umeleckých diel vlastne obhajujú právo na individuálny vkus, pretože ten si nevyžaduje súhlas druhých. Mať vkus je právo jedinca, a tak to musí navždy aj zostať.
Výstavu Obete varujú (opäť!) však možno interpretovať aj ako poctu Jozefovi Jankovičovi. Poctu umelcovi, ktorý ocenil, že jeho diela poslúžili ako podnet, ktorý druhý prijal, spracoval ho a vyvolal potrebu novej tvorby. Macho týmto projektom nepokračuje tam, kde sa skončilo ich spoločné dielo, ale odklonil časť tvorby iným smerom, čo považujem za mimoriadne zaujímavé.
Macho Jankoviča priviedol k novému médiu a pomáhal mu zžívať sa s ním a rozšíriť jeho individuálny štýl o novú dimenziu. Jankovič znovu Macha upozornil na figúru. Znovu preto, že na začiatku Machovej umeleckej tvorby sa Jankovičove figúry páčili, ale vedel, že ešte nie je pripravený s majstrom nastoliť rovnocenný dialóg, a preto sa po roku 2000 prestal s nimi zaoberať ako s podnetom možnej tvorby. Keď sa po rokoch Macho rozhodol s Jankovičom spolupracovať, vedel, že teraz je pripravený na tento dialóg. Na dialóg, ktorý mu umožní narábať s figúrami ako s ikonickými znakmi, ktoré ak sú situované v novom kontexte, nadobudnú nový význam a ten je výsledkom činnosti obidvoch umelcov. Nový význam vzniká v spoločnom priestore, pretože ikonické znaky sú ako slová, ktoré už raz niekto niekedy vyslovil. Tým, že tieto slová niekto iný povie, ich nielen cituje, ale ich aj zaradí do nového kontextu. Ten môže buď potvrdiť ich pôvodný význam alebo ich zmeniť. Podobne aj Macho preberá a začleňuje niektoré Jankovičove ikonické znaky do nových kontextov a tým mení ich pôvodne významy a zmysel. Meniť významy neznamená negovať pôvodne významy, ale zmnožovať, aj preto je Machova tvorba je tak pokračovaním dialógu s Jankovičom inými prostriedkami. Vďaka tomuto zvláštnemu dialógu uvedomil, že v tvorbe nie je dôležitý finálny tvar, ale tvarovanie, pričom každé jednotlivé dielo predstavuje iba jednu fázu tohto procesu. Tvorba nemá stabilizovať schémy myslenia, ale prijímať nové podnety, schopné meniť umelecké myslenie. Keď to dokáže, nikdy sa nestratí, a to aj vtedy, keď nevie, kde sa práve nachádza. Palo Macho má odvahu meniť svoje myslenie, hoci vie, že zmena nemusí viesť k úspechu, ale bez zmeny to jednoducho nejde, a preto treba riskovať, pretože kto nechce riskovať, ten nikdy neurobí krok dopredu.
Autorov statement (rozhovor Pala Macha s Palom Machom)
Témou výstavy je určitá forma spolupráce s Jozefom Jankovičom. Ako tomu rozumieť?
S Jozefom som začal spolupracovať v roku 2011. Pred dvomi rokmi som našiel v ateliéri fragmenty skiel a grafík, ktoré Jozef pripravil, ale nestihli sme s nimi už pracovať. Chcel som z týchto segmentov pripraviť minulý rok malú výstavu k jeho nedožitým 85. narodeninám. Pre mňa to bola výzva, ako sa po piatich rokoch vrátiť k našim spoločným dielam, ako konštruovať nové rámce, ich ďalšie interpretácie. Pripomenúť si aj ľudský čas, ktorý sme strávili spolu. Zároveň mi táto práca poskytuje možnosť vytvoriť aktuálny kontext, ktorý by som v rámci svojej autonómnej tvorby nevedel definovať. Z praktického hľadiska bolo mojim zámerom definitívne spracovať posledné fragmenty, ktoré nám zo spolupráce zostali a zároveň tieto objekty odlíšiť od tých, na ktorých sme pracovali spoločne. Hľadal som umeleckú formu, ktorá by priznávala, že sú to posledné diela, ale zároveň aby nebola pietna. Preto som zvolil sklené boxy, akési boxy na archivovanie. V boxoch mávame odložené, archivované dôležité dokumenty a v prípade potreby ich vyťahujeme. Archivujem Jankovičov odkaz, posúvam formu. Boxy z matného skla umožňujú alebo hovoria aj o určitej cenzúre toho, čo matné sklo zakrýva. Boxy zároveň nesú na svojom povrchu farebný zásah, komentár. Nie je to maľba. Je to farebná vrstva. Udalosťami posledného roka sa zintenzívnil kontext Jankovičových „archivovaných“ diel a zraňovanie ľudských figúr sa stalo ešte viac aktuálnym. Preto som výstavu nazval Obete varujú (Opäť). Obete varujú stále, slovo opäť znie naliehavejšie.
Čím sa Jankovičova téma znovu aktualizovala?
Tému Jankovičovej tvorby by som neohraničil obdobím socializmu. Jeho angažovanosť podľa mňa nie je determinovaná dobovým rámcom. To ma na nej fascinuje. Preto naša spolupráca fungovala. Nepracoval so socialistickou symbolikou, ani s opačnou symbolikou. Nemyslím si, že bol antisocialistický, bol nesocialistický, nekomunistický. Koncipoval svoj autonómny program, ktorý sa ani v postsocialistickej dobe nezmenil. To nebola socialistická figúra, s ktorou pracoval. Jeho tvary scudzovali telesnú formu, menili sa na figuratívne znaky, ktoré dnes vieme odčítať ako Jankovičove autonómne znaky. Prostredníctvom týchto autonómnych znakov získaval odstup, niekedy až ironický či groteskný nadhľad.
Sebairónia je príznačná aj v objektoch, ktoré pracujú s fotografiami našich postáv. Oboch nás polámal, poprekladal a poprehýbal. S týmto motívom na vystavených objektoch pracujem najviac. Jozef hovorieval, že ľudská povaha sa nemení, menia sa iba okolnosti a podmienky. Z dnešného pohľadu sa jeho téma nevzťahuje iba na politický totalitný režim. Každý režim – náboženský, ekonomický, politický – môže vykazovať prvky manipulovania ľudskou bytosťou, tortúry, ponižovania. Manipulovanie človeka človekom, zbaviť ho slobody, nezávislosti, dôstojnosti a tým ho ovládať pozorujem ako permanentnú snahu. Preto je dôležité trvať na slobodnom vyjadrovaní a myslení aj cez umenie.
Moja tvorba nie je takto angažovaná, pracujem iným spôsobom?
Závisí v akom zmysle nie je angažovaná. Je pravda, že som nikdy nereagoval a priori na aktuálnu politickú situáciu. To však neznamená, že nereflektujem, čo sa deje vo svete. K angažovanému umeniu mám rešpekt. Som rád, že sa o veciach hovorí priamo, bez kódovania, manifestačne. Tomu rozumiem.
Zaujímajú ma pokusy, úmyselne píšem pokusy o rozlúštenie nejakého tajomstva, potvrdenie obecného princípu. Snažím sa, aby bola dodržaná technologická a materiálová kvalita, ale podstatou to nie je. Tento spôsob laborovania provokuje nové riešenia a odsúva ten povestný posledný krok ad infinitum. Jediná a pravá odpoveď pre mňa nebola a nie je zaujímavá. To mi pri angažovanom umení nedáva zmysel. Baví ma skúmať možnosti významové aj materiálové. A zachovať priestor na polemiku, inovatívny experiment. Obrazne povedané, akoby som na ploche alebo v priestore rozmiestnil malé blikajúce svetlá – určité kódy, ktoré vytvárajú abstraktný obraz. Ten obraz nikdy nevznikne v jednom momente. Vidíme ho iba vďaka svojej vizuálnej pamäti. My ho nepotrebujeme vidieť ani v celku, ani naraz. Stačí nám, že tá možnosť existuje. Takto to nemusí to byť jeden obraz, môžu to byť paralelné obrazy. Môže to byť len ilúzia skutočnosti. Dôležité je, čo tieto záblesky, tieto obrazy spustia v našej mysli.
Ako tento spôsob mohol fungovať s Jankovičovým prístupom?
Jozefova figuratívnosť a naratívnosť, aj keď znaková, bola pre mňa dostatočne výrazná, preto som ju ako spoluautor nerozvíjal. Môj rukopis zásahov, maliarskych či reliéfnych komentárov, zostal v rovine abstraktnej maľby. Pracoval som s deštruktívno-konštruktívnym gestom, alebo som sa snažil integrovať do Jankovičových figúr svoje znaky. Hľadal som figúram iný kontext, nejednoznačné prostredie. Je pravda, že sa dnes s takou scudzenou telesnou formou pracuje zriedkavejšie. Jankovičove tvaroslovie som chápal ako zástupné, ale signifikantné.
V súčasnosti sa s figúrou pracuje viac „na telo“, zložitejšie. Autorova telesnosť samotná je žiadaná, je konkrétnejšia, oveľa intímnejšia. A to nehovorím o téme identity, to je úplne inak rezonujúca téma. Neporovnával som tieto prístupy, aj keď občas niekto utrúsil poznámku o spomínanej neaktuálnosti. Ak autorova/autorkina intímnosť dávaná na obdiv nie je zasadená do všeobecného kontextu, začne ma po určitom čase otravovať. Všetky intímnosti nemusím vidieť ani o nich vedieť. Pre mňa autenticita, a to ani tá telesná, nie je prvoradá. Je mi ľahostajné, či dielo vychádza zo skutočnej udalosti, alebo je úplne vymyslené. Nepracujem s dokumentom a hru na napodobovanie nezdieľam. Pre ilustráciu spomeniem film Priscilla, kráľovná púšte. V sklenenej fľaštičke jeden nadšenec skupiny ABBA uchovával kúsok exkrementu niektorého člena skupiny. Do opozície by som postavil koncept Piera Manzoniho z roku 1961, keď do 60 plechoviek uzavrel 30 gramov svojich výkalov s označením Merde d'artiste. Z toho vyplýva, že zámer je dôležitý. Čechov v Ivanovovi hovorí: „Napít se dovede i kůň, ale napít se tak, aby to mělo nějaký smysl!“ Umberto Eco to definoval ako intentio operis. A zmysel pre mňa má to, čo má všeobecnú platnosť.
Nehľadám atrakciu, zábavu ani vtip v umení. Hľadám témy a interpretácie cez náznaky, cez experiment, cez nejednoznačnosť. Začínal som na textoch, na písaní textov a preto mi texty či pojmy pomáhajú. Určitou manipuláciou vyvolávajú vo mne impulz, na základe ktorého tvorím. Nie však cez pojmy, ale cez obraz samotný sa spätne dostávam k výkladu tých pojmov. Takto som pracoval aj s textami. Nosil som v hlave abstraktný pojem a hľadal som jeho odraz v každodenných situáciách. Alebo opačne.
Nie všetci „sklenenú“ časť Jankovičovej tvorby oceňujú. Preferujú „dobu železnú“.
Postaviť kvalitatívnu analýzu tvorby na tom, že železo je tvrdé a hrdzavé, teda škaredé, a sklo je lesklé, teda pekné nie je z odborného hľadiska veľký objav. Poznámka na rovnakej úrovni, ako keď niekto povie, že uznáva iba maľbu olejom, alebo iba sochu z bronzu. Aby materiál určoval dôležitosť tvorby a nebodaj kvalitu výpovede, to je kĺzavo povrchné. Jozef si bol vedomý, s akým materiálom pracuje, pripravil sa naň a využil ho. S humorom občas poznamenal, že nech tie figúry reže koľko chce, aj tak v skle vyzerajú pekne. Tým bola estetika skla pre neho vybavená. Spätne si myslím, že Jozef preniesol niektoré skúsenosti zo skla aj do kovových reliéfov. To sú tie platne vyrezávané vodným lúčom. Niekto estetiku skla rieši stále dookola, ale takto postavená otázka je zbytočný problém. Netreba sa tým nechať odradiť, umelec nemá čas vyčkávať, až niekomu niečo doklapne. Potrebuje robiť a aby som zase citoval Jozefa, je zodpovedný iba sám sebe, nikomu inému. Nemuseli by sme všetko brať tak vážne. Ani samých seba, určite to pomáha znižovať veľké egá.
Ja sa neberiem vážne?
Pracujem s úplnou vážnosťou, samozrejme. Ale na výsledky sa pozerám radšej s odstupom. Nemyslím si, že je v skle viac gýčov ako v maľbe alebo soche. Len je táto oblasť umenia nediferencovaná. Sklo má silné afekty a tie popletú aj odborníka, nieto ešte laika. Sklo mätie remeselným spracovaním, technológiami a samotným materiálom. Do skla sa prelína aj úžitková forma a dizajn, čo pohľad na tento materiál komplikuje. V šesťdesiatych rokoch Vladimír Kopecký rozvíjal koncept ošklivého skla. Dnes je toto ošklivé sklo veľmi pekné a za ošklivé už považujeme iné sklo, ktoré za niekoľko rokov skrásnie, nahradí nové ošklivé sklo a tak dookola.
Jankovičove sklo bolo figuratívne, naratívne, žiadny minimalizmus...
Počúvam občas, že najlepší v skle je minimalizmus, čírosť, čistota. Je to také nič neznamenajúce klišé. Trochu si za to môže materiál aj umelci sami. Väčšinou sa takto hovorí z pozície emócií. Čo tým minimalizmom skutočne myslíme? Prázdno? Čisté sklo, teda leštené, najradšej číre alebo vypulírované? Táto forma nie je ničím nadradená a je len jednou z možností. Ak som hovoril, že žiadna téma nepredurčuje automaticky kvalitu diela, ani žiadna forma sama o sebe nezaručuje kvalitu. Na Jankovičových sklených objektoch sa dá dobre vysvetliť, prečo minimalizmus, ani v skle nemôže byť všeobecným cieľom tvorby. Lebo niektoré témy vizualizovať minimalisticky sa jednoducho nedajú, stali by sa schematické. Žiadna myšlienka vo vizuálnom umení si sama o sebe nevystačí, nech je akokoľvek závažná. Musí byť dostatočne kvalitatívne spracovaná. Pre mňa je dôležitý aj obsah aj forma a zvládnutie technológií.
Hovoríme o zraňovaných figúrach?
Hovorím o zraňovaných ľuďoch. Jankovičov odkaz a vizualitu si môže privlastniť akýkoľvek zraňovaný človek, akákoľvek utláčaná komunita. Preto využívam túto výstavu, aj tento rozhovor na komentár stavu Slovenska. Pripomína mi to deväťdesiate roky, keď politici využívali maďarskú kartu ako zbraň. Zo dňa na deň označili suseda za nepriateľa alebo vinníka, aj keď dovtedy nažívali všetci spolu. Raz si vyberú Maďarov, raz Židov, raz Rómov. Teraz vsadili na LGBTI+. Chápem to len ako populistickú zbraň na získanie hlasov a tým aj na získanie moci. Oni chcú diktovať, ako máme nakladať so svojim telom? Z pozície, ktorá im absolútne nepatrí? Síce sa títo ľudia do parlamentu dostali, ale z hľadiska elementárnej morálky by sa tam dostať nemali. Čo sa stalo na Slovensku? Prečo im tento pokorný, mierumilovný a pohostinný slovenský národ, ako sa rád sám prezentuje, dal túto moc? Tvária sa, že chránia morálku viac ako pápež. Je to ich pýcha, bohorovnosť a túžba po moci. Ako dôvod uvádzajú, že LGBTI+ ohrozujú rodinu? Čím môže gay/lesba ohroziť rodinu? Neverou s heterosexuálnou manželkou? Neverou s manželom heterosexuálom? Zneužíva deti? Na Slovensku si ešte stále pletú gaya s pedofilom, to je ďalší problém. Je zaujímavé, že tí tzv. ochrancovia morálky sa na LGBTI+ pozerajú väčšinou z pohľadu sexuálnych praktík. Mám pocit, že politici a cirkevní hodnostári o týchto témach hovoria s akousi zvrátenou obsesiou predstavovať si to v detailoch. Prečo by som si mal ja predstavovať heterosexuála len z pozície sexuálnych praktík? To je pre mňa zvrátené.
Pamätám si, že niektorí ľudia boli za socializmu v Púchove oddaní komunisti a v Trenčíne na nedeľnej omši boli horliví katolíci. To bola schizofrénia doby. Takáto schizofrénia v nás ešte zostala. Zaužívala sa ako pohodlná dvojtvárnosť, aj keď dvojtvárnosť vyžadovaná nie je. Človek je ochotný akceptovať suseda gaya, ale keď sa má vyjadriť oficiálne na túto tému, nevidí v gayovi toho svojho suseda, ale vidí gaya/lesbu ako fatamorgánu plnú nebezpečia a zvrátenosti, ktorú mu vyfabulovali politici s horlivou podporou cirkvi.
Problémom sú politici?
Problém sú aj mnohí politici, ktorí svoju moc zneužívajú. Tí sú demokraticky volení voličmi, preto sú problémom aj mnohí voliči, mnohí Slováci v každom meste a v každej dedine. Nikto iný za to nemôže, iba mnohí z tých „dobrých“ Slovákov a Sloveniek. Čiernobiele chápanie sveta, delenie na dobrý a zlý, tento rozprávkový prístup, že sa žaba zmení na princa a že deštruktívny psychopat sa po voľbách zmení na konštruktívneho politika, to je predsa naivné a nevyspelé. A na takejto úrovni sa slovenská spoločnosť pohybuje. Tým myslím aj vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Keď kolega profesor zahlási, že na vedúcich pozíciách by mali byť iba zdraví heterosexuálni muži, nedá sa to chápať ani ako zlý vtip. Zaujímavé je, že tieto témy rezonujú naprieč spoločnosťou silnejšie ako školstvo, zdravotníctvo a kultúra. Veď sa stačí porovnať so susedným Českom a vidíme jasne, ako sme zaostali. Politici vedia veľmi dobre, že akú atmosféru vytvoria, taká sa začne rozvíjať aj u ich voličov.
Kto najviac bojuje proti gayom?
Heterosexuál môže bojovať proti gayovi/lesbe vtedy, keď jedná z pozície nadradenosti svojho náboženského alebo fašistického presvedčenia. Jedná tak aj karierista, keď sa mu každý „argument“ na očiernenie konkurenta hodí ako zbraň. To si môže dovoliť v spoločnosti, v ktorej má takáto stratégia odozvu, čo evidentne na Slovensku funguje. Môže to byť aj latentný gay alebo bisexuálny človek, žijúci život heterosexuála, väčšinou ženatý, ktorý sa neprejavil z rôznych dôvodov a vypestoval si v sebe komplex spojený so zlobou nad svetom aj nad sebou samým. Za túto zlobu viní tých, ktorí si tento rozpor vyriešili a žijú si neskrývane svoj život. Odsledované mám aj správanie mužov a žien, „samcov a samíc“, ktorí permanentne lovia a sú zvyknutí na pozitívnu odozvu. Minimálne v podobe flirtu. Keďže vedia, že u gayov/lesieb nedôjde k žiadnej odozve, provokuje ich to neustále, cítia sa byť ponížení a ich neukojené sexuálne ego ich núti opakovane loviť. Pre vyrovnaného heterosexuála LGBTI+ nie je dôvodom na konflikt.
Dá sa v tom žiť?
Má mladý človek čakať, kým sa okolie dovzdelá? Kým niekto prijme zákony? Kým tie zákony budú akceptované a nebudú otravovaní, šikanovaní, ohrozovaní a zosmiešňovaní? Nie. Život je jeden a ten treba prežiť podľa seba. Ak vás rodičia neakceptujú, odíďte od nich. Ak máte pocit, že život by mal byť iný a vidíte možnosti, choďte za nimi. Nedajte si zobrať právo prežiť život tak, ako chcete. Ja verím v to, že každý má na svete svoje miesto. Treba hľadať toto miesto a naplniť jeho zmysel. Ja som sa nepýtal ani sa nikoho nebudem pýtať ako mám žiť, koho mám milovať. Je to len moja vec. Nežiadam nikoho o toleranciu, zobral som si toto právo sám. Rozumiem, že nie každý to tak urobí. Nie každý chce bojovať. Niekto to má v povahe, niekto chce venovať čas a energiu profesii alebo iným témam, ktoré ho zaujímajú. Chce mať pre toto vytvorené podmienky a nie byť vťahovaný a neustále konfrontovaný témou sexuálnej orientácie. My sa tu motáme a posledné dva roky cúvame len kvôli politickému kapitálu, ktorý si na tejto téme niektorí budujú. Na dovolenky chodia do tolerantných krajín, ale doma si držia zadubenosť a vyhlasujú ju za konzervatívne hodnoty.
Prečo ja netematizujem sexuálnu orientáciu?
Načo? Nezblánim sa z toho, ba ani sám zo seba. Patrím ku generácii, ktorá sa tak intenzívne sama sebou nezaoberala, zaujímali ma iné témy. Nemyslím si, že je to len dôsledok socializmu. Informácia, či je niekto z queer komunity, heterosexuálny alebo bisexuálny človek na zaujíma iba v kontexte. Inak neviem, ako s tou informáciou naložiť. Zábavu alebo atrakciu zo žiadnej témy nerobím. Existujú témy, na ktoré sa pozeráme z pohľadu širšieho kontextu a zároveň z pohľadu svojho špecifika. Aj sexuálneho. To sa mi zdá zaujímavé, tam by mala nastúpiť odlišnosť.
Súhlasím, že tomu, pre koho je toto téma existenčná alebo terapeutická, treba umožniť o tom hovoriť. Trend vyžaduje iný prístup k sebe, k spoločnosti, ku krajine. Ľudia sú na svoju osobu a okolie citlivejší. Sú konkrétnejší v požiadavkách. Svoje odlišnosti požadujú akceptovať, nie iba tolerovať. Majú na to právo bez ohľadu na to, ako je momentálne nastavená slovenská spoločnosť.
Som sklamaný vývojom?
Myslel som si, že ten progres pôjde rýchlejšie. Najviac ma poburuje, ako politici a političky využívajú nenávistné prejavy vo svojej kampani na ochranu tzv. tradičných hodnôt. Keby im naozaj išlo o hodnoty, museli by podporovať vzdelávanie detí v rodinách, zdravotníctvo a kultúru, aby sa rodiny a deti vzdelali a skutočne mali šancu dostať sa zo svojich mizérií.
Keď mám niekedy pocit, že sa vývoj uberá iným smerom, alebo že je to ešte horšie, musím si pripomenúť zmenu v roku 1989. Môj optimizmus závisí od toho, či sa na tých tridsať rokov pozerám z pohľadu všehomíru, teda z pohľadu histórie alebo z pohľadu dočasnosti svojho života.