Palo Macho / Jana Hojstričová: Permanentní risk
Srdečne Vás pozývame
Vernisáž:
štvrtok, 11. augusta 2022 o 17.00 hod.
Galéria Synagoga sa nachádza v Hranicích na Moravě, na adrese Janáčkova 728. Viac viz. www.muzeum-hranice.cz.
Otvorené ÚT - SO, 09:00 - 12:30, 13:00 - 16:00.
NE, 09:00 - 12:30, 13:00 - 17:00.
Výstavu uvedie Peter Michalovič, jeho sprievodný text si môžete prečítať TU.
Architekt výstavy: Marcel Benčík.
Permanentní risk
Palo Macho / Jana Hojstričová, výstavní síň Synagoga Hranice
(sprievodný text Pala Macha z apríla 2022)
- Tím, čím lustr potvrzoval svou hodnotu, proč svou majestátní přítomností vybízel k pravidelné péči o krásné segmenty, byla vzpomínka na ty, jejichž životů se svým světlem dotýkal. To, co se v těch chvílích doopravdy dělo, nebylo slyšet. Slyšeli jsme jenom cinkání křišťálových ověsů, pozorovali jsme chvění leštěných ploch skla a poskakování světýlek na bílé zdi. Toto dědictví jako seismologický přístroj ohlašovalo riziko. Riziko vzdálené a přítomné.[1]
Instalace Permanentní risk tematizuje pozici jistot naší každodennosti. Touha spolehnout se na něco, spolehnout se na někoho, mít pocit nebo iluzi bezpečného místa, kde nejsme ohrožení, je to, co často hledáme. Hlavním objektem site specific instalace je původní křišťálový lustr ve výstavním prostoru Synagogy jako symbol světla, řemeslné práce, honosnosti a častého dědictví, který je svojí křehkostí spolehlivým detektorem změn. Křišťálové prismy- broušené ověsy reagují citlivě na světelnou, zvukovou, seizmickou změnu, reagují na proudění vzduchu svým pohybem, zvukem a avizováním potencionální destrukce. Jak labilní je krása a estetika křišťálových ověsů. Jejich hodnota i pevnost jsou snadno pomíjivé. S touto pomíjivostí je ohrožen i čas prožitý pod světlem lustru. Nebezpečí ztráty jistoty vizualizujeme v prostoru synagogy prostřednictvím obrazových stop promítaných na podlaze, „pohozených“ fotografií detailů lustru, manipulovanými fotogramy stínů a třpytícího se světla. Někde poblíž jsou připravena nová skla ve tvaru ověsu poněkud obludné velikosti. Naděje na rekonstrukci by byla, nevíme ale, zdal-li je to ta pravá podoba.
Vertikální osa lustru se vychýlila. Nebo se nám vychýlil svět? Je tento svět ještě náš? Efektní světlo broušených fazet a hran promítnuté na stěnu jako zbytková sláva křišťálového skla se zachvěje, ustálí, zakmitá a ztichne. Vytoužený klid nenalézáme, vychýlení vertikály z našich pozic neovlivníme.
Na instalaci můžeme nahlížet ze dvou podlaží. Která je naše současná pozice? Dole mezi zbytky iluzí a možných nadějí nebo nahoře, kde horizontála sestavena z polic ukazuje vnitřní souvislosti skleněných obrazů, jejich vizuální přítomnost, zachycuje koncepci tvorby a mapuje vývoj vybraných témat? Pomocí těchto horizontál se snad dokážeme zorientovat v následujících dnech, nebo najdeme cestu z labyrintu, ve kterém jsme se ne vlastní vinou ocitli.
Odmyslíme-li si doutnající zkázu pod námi, mohli bychom nabýt jistoty, že aktuálně je nebezpečí zažehnáno.
Palo Macho,
duben, 2022
[1] Z povídky: Lustr se dotýká světlem
Jana Hojstričová - Palo Macho: Permanentný risk
(sprievodný text Petera Michaloviča)
Kto chce porozumieť inštalácii s názvom Permanentný risk, musí ju „čítať“ podobne ako dirigent číta partitúru, to znamená horizontálne a vertikálne zároveň. Centrum inštalácie, ak vôbec nejaké centrum má, je luster, ktorý je trvalou súčasťou interiéru. Tento luster autori projektu zakomponovali do inštalácie a urobili z neho spomínané centrum. Luster je vec, je to výtvor človeka, pozostáva z jednotlivých častí, ktoré tvoria celok, pričom celok je viac než jednotlivé časti, pretože ich podriaďuje finálnemu účelu. Tým účelom je v tomto prípade byť umelým zdrojom svetla, toho svetla, ktoré, ako tomu verili učenci v minulosti, je neviditeľné, ale čoho sa dotkne, to sa vďaka nemu stáva viditeľným.
Začneme vertikálnym čítaním. Luster ako centrum je referenčným bodom a je ním aj preto, že k nemu vzťahujeme to, čo sa nachádza pod ním. Sú to na jednej strane fotografie súčastí lustra, evidentne lustra, ktorý sa rozpadol. To znamená, že v tomto prípade je dôležitá trajektória prítomnosť – minulosť. Zdá sa, že luster je identický sám so sebou. V skutočnosti ak zostúpime na najnižšiu úroveň, tak vidíme, že najmenšie jeho častice sú neustále v pohybe, menia miesto, a okrem toho luster ako taký interaguje s prostredím. Toto všetko je príčinou toho, že keby sme luster pozorovali dostatočne dlhý čas, tak by sa jedného dňa rozpadol na jednotlivé foremné či neforemné časti. Inštalácia tento pohyb vyjadruje intervalom medzi lustrom a medzi fotografickými záznamami toho, z čoho luster pozostával. Takto ukazuje, že každá prítomnosť sa stane minulosťou, alebo že minulosť sa rodí súčasne s prítomnosťou a zároveň sa minulosť vrýva do prítomnosti. Vzťah medzi tým, čo je a čo už nie je, je komplikovaný, je sprevádzaný zvláštnym napätím, chvením a vyvoláva znepokojenie. Je to dané tým, že prítomnosť a minulosť nikdy nie sú od seba radikálne separované. Prítomnosť determinuje minulosť a o tom, čo je minulosť, rozhoduje zasa do veľkej miery prítomnosť. V každom prípade tento napätý vzťah bráni tomu, aby sa minulosť alebo prítomnosť uzavreli do seba a robí z nich niečo závislé v tom zmysle, že jedno núti pretvárať druhé a vice versa.
Okrem fotografických záznamov na podlahe vidíme aj sklenené artefakty, nápadne podobné tým, z ktorých luster pozostáva. Sú nepomerne väčšie ako prvky reálneho lustra, pretože sú modelom. Model je vždy iný než to, čoho je modelom, pretože iba takto môže upozorniť na to, čo je dôležité, v tomto prípade na fascinujúci tvar krištáľových ovesov, ktoré sa rozhodujúcou mierou podieľajú na vyvolaní estetického účinku. Ak tieto artefakty uvedieme do relácie s budúcim lustrom, tak vznikne nový interval. Artefakty patria prítomnosti, sú to vlastne zväčšené prvky projektu, z ktorých vznikne projekt budúceho objektu, čiže luster. Prítomné obsahuje projekt toho, čo sa ešte len zrodí.
Máme teda dva intervaly, jeden vymedzený bodmi minulosť – prítomnosť, druhý bodmi prítomnosť – budúcnosť. Je jasné, že prítomnosť zohráva privilegované postavenie, pretože prítomnosť sa môže rozptýliť v minulosti, zanechať po sebe väčší alebo menší počet stôp, z ktorých môžu ľudia usudzovať, aké udalosti ich spôsobili. V prítomnosti sa taktiež rodí projekt budúcnosti, projekt, ktorý stojí na začiatku nášho úsilia neustále meniť svet života ľudí, pretože prináša so sebou niečo, čo tu predtým nebolo. Luster a to čo sa nachádza pod ním možno chápať ako synekdochu sveta, ktorý nie je, ale ktorý sa ním stáva, pričom toto stávanie nemá počiatok a nemá ani koniec. Je to proces, cesta, zmena, skrátka je to ako hovorí filozof Herakleitos večne zhasínajúci a zapaľujúci sa oheň.
Ako čeliť tomuto dianiu sveta, neustálemu vznikaniu a zanikaniu? Veľa možností nemáme. Jednou z mála možností je umenie, ktoré v tomto prípade bude reprezentovať umenie Pala Macha a Jany Hojstričovej. Obrazne povedané, umenie vzdoruje času a neustále odsúva svoj zánik. Ako tvrdia filozofi Gilles Deleuze a Félix Guattari, „mladík na plátně se bude usmívat tak dlouho, dokud bude plátno trvat. ...Umění uchováva, a je to na světe to jediné, co se uchováva. Uchováva a uchováve se v sobě (quid juris?), třebaže fakticky netrvá déle než jeho nositel a jeho materiály (quid facit?), kámen, plátno, chcemická barva atd.“ (Gilles Deleuze, Félix Guattari, Co je filosofie? Praha: OIKOYMENH 2001, s. 142) Tvorcovia inštalácie túto tézu potvrdili spôsobom sebe vlastným, to znamená umeleckým spôsobom. Na chóre galérii nainštalovali do dlhej polici po obvode stien v tvare U spoločné obrazy na skle, fotografie, maľby, reliéfy, aj číre tabule skla, fotografie na papieri, vytvorené za ostatných trinásť rokov. Horizontálne rozmiestnené artefakty možno vnímať buď ako časový zber záznamov, skíc, interpretovaných fotografií, jednoducho ako pamäťové stopy ich umeleckej tvorby a výskumu. Alebo ich možno vnímať ako stopy, z ktorých divák môže vytvoriť zápletku príbehu tvorby. Ak to urobí, každá stopa sa zmení na udalosť a tieto udalosti sa zreťazia do príbehu založeného na chrono-logickej postupnosti, to znamená, že jedna udalosť bude nasledovať za druhou a determinovať udalosť nasledujúcu. O tom, že každý divák si môže vytvoriť v mysli svoj príbeh tvorby, niet najmenších pochybnosti, podstatný totiž nie je príbeh, podstatné sú umelecké diela ako udalosti, ktoré tieto príbehy iniciovali.
Vertikálne a horizontálne čítanie inštalácie Permanentný risk sú komplementárne, spolu tvoria obraz sveta, v ktorom je človek vystavený neustálemu vznikaniu a zanikaniu. Ťažko mu dokáže čeliť, pretože aj jeho život, či sa mu to páči alebo nie, je v područí zákona vzniku a zániku. Jedna z možností ako tomu čeliť, je umenia, ktoré zmenám v čase vzdoruje a tým robí život človeka znesiteľnejším a zaujímavejším, niekedy dokonca aj krajším.
Peter Michalovič