História

Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave bola založená 9. júna 1949 Slovenskou národnou radou. Nešlo o ojedinelú kultúrnu iniciatívu tej doby. Popri VŠVU sa približne v rovnakom čase zakladá Vysoká škola múzických umení v Bratislave, Slovenská národná galéria a pôvodné bratislavské mestské divadlo sa transformovalo na Slovenské národné divadlo. Na prahu budovateľských päťdesiatych rokov nového politického režimu sa tak vytvára jednotný rámec pre organizáciu národnej kultúrnej politiky a vzdelávania.

Pôvodná koncepcia novozaloženej školy hovorila o spojení tradičnej výtvarnej akadémie a umeleckopriemyselnej školy. Hoci v prvých rokoch existencie VŠVU sa táto koncepcia ešte nenaplnila, princíp spojenia voľných výtvarných umení a úžitkových disciplín pod jednou strechou pretrval až do dnešných dní. V prvom akademickom roku 1949/50 sa otvorili dve maliarske školy (Ján Mudroch, Ľudovít Fulla) a dve sochárske školy (Jozef Kostka, Fraňo Štefunko), ktoré doplnil jeden reštaurátorský ateliér (Karel Veselý). Kvalitné personálne obsadenie pedagogického zboru v samotnom počiatku existencie školy znamenalo nadviazanie na tradície medzivojnového moderného umenia, ako aj reflektovanie umeleckých a intelektuálnych hodnôt medzinárodne akceptovanej Školy umeleckých remesiel (1928 – 1939). S časovým odstupom jedného roka vzniklo grafické oddelenie (Dezider Milly, Vincent Hložník) a pomerne veľká pozornosť sa venovala výučbe večerného kreslenia (Ladislav Čemický). Hoci sú päťdesiate roky 20. storočia politicky, ale i historicky problematické, sprevádzané personálnymi čistkami, na mnohé uvoľnené pedagogické miesta nastúpili vždy kvalitní výtvarníci, vyškolení na pražskej akadémii a v československej kultúrnej a umeleckej tradícii (Ján Želibský, Peter Matejka, Rudolf Pribiš, Bedrich Hoffstädter a ďalší). Jadro pedagogického zboru tvorili najmä príslušníci Generácie 1909 (výtvarníci narodení okolo roku 1909), ktorí sa na scéne výtvarného umenia etablovali už na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov. Prepojenosť viacerých pedagógov s českým prostredím sa premietla napokon aj do výučby teoretických predmetov. Tie zastávali významní českí historici umenia a estetici (Jiří Kotalík, Vojtěch Volavka, Zdenka Volavková-Skořepová, Václav Zykmund). Ich zásluhou vznikla Katedra teoretických predmetov (1957) a na pôde školy sa začala budovať odborne zameraná knižnica. Aj napriek tomu, že v prvej dekáde vývoja školy musela výučba odolávať normatívnej estetike socialistického realizmu, prví absolventi školy patria k výrazným reprezentantom slovenského výtvarného umenia 20. storočia napríklad dôležití členovia Skupiny Mikuláša Galandu (Milan Paštéka, Vladimír Kompánek). Mnohí z nich vďaka vlastnému aktuálnemu programu razantne ovplyvnili charakter výtvarného umenia šesťdesiatych rokov. A práve v týchto slobodnejších rokoch sa opätovne vo vedení školy otvorila diskusia o pôvodnej koncepcii VŠVU, ktorá by rovnomerne rozvíjala voľné a úžitkové umenia. Prvým krokom bolo založenie oddelenia architektúry (1960), v rámci ktorého došlo v krátkych časových intervaloch k sformovaniu dvoch architektonických škôl (Dušan Kuzma, Vojtech Vilhan). Etablovanie architektúry v učebných plánoch školy nadviazalo na bauhausovskú syntézu umení, čo predstavovalo zjednotenie výtvarných a úžitkových umení pod strechou jednej stavby – architektúry. Podľa tejto filozofie, ako aj na základe požiadaviek vtedajšej doby, sa aktualizoval program viacerých oddelení smerom k výučbe monumentálnej maľby, gobelínu, zadávali sa témy, kombinujúce keramiku – neskôr i sklo – s architektúrou. Táto tendencia bola na škole prítomná desiatky rokov a platila i pre novovzniknuté oddelenia na Katedre sochárstva: keramiku (Teodor Baník) a zváranú plastiku (Ján Kulich). Postupne vznikali ďalšie oddelenia, napríklad oddelenie skla v architektúre, ktoré sa vyprofilovalo na pracovisko s mimoriadnym profesionálnym zázemím (Václav Cigler). Ziskom pre rozšírenie učebných plánov VŠVU bolo i založenie oddelenia tvarovania priemyselných výrobkov v roku 1966, čo znamenalo prvý zásadný prienik dizajnu na škole (Václav Kautman). Azda najvýraznejšou personálnou zmenou v šesťdesiatych rokoch prešla Katedra teoretických predmetov. Časť českých osobností opustila pedagogické rady, ale postupne došlo k opätovnému oživeniu teoretických predmetov, ktorých sa ujali dôležité osobnosti slovenskej histórie umenia (Martin Kusý, Alžbeta Gűntherová-Mayerová, Ľudmila Peterajová). Otvorenejšia kultúrna klíma a liberalizmus v umení šesťdesiatych rokov predstavovali v živote VŠVU organizovanie mnohých výstavných aktivít, spoločných kultúrnych podujatí so zahraničnými vysokými školami. Spolu so zmenou politického systému sa po roku 1968 postupne menil i charakter školy. Normalizačné obdobie prinieslo mnohé ideologické úskalia a vynútené odchody viacerých pedagógov. Napriek mnohým politickým peripetiám sa na škole presadili viaceré oddelenia, ktoré viedli renomovaní, medzinárodne uznávaní výtvarníci. Vytvárali tak odborné, ako aj ľudské zázemie pre svojich študentov (Albín Brunovský, Rastislav Janák, Miloslav Mudrončík).

Prelom v histórii školy nastal v revolučnom roku 1989. Ten spôsobil, že história školy sa začala písať akoby nanovo – s novými študijnými koncepciami, novými pedagógmi, ako aj novoetablovanými aktivitami. Prevádzka školy zohľadňovala jednoúrovňové členenie školy, ktorá bola chápaná ako „jednotná škola“ s priechodnými hranicami medzi ateliérmi. Mobilita študentov bola pedagógmi programovo podporovaná. V tomto období sa postupne zavŕšil proces akreditovania tých výtvarných disciplín, v ktorých sa dovtedy na úrovni vysokoškolského štúdia na Slovensku nevzdelávalo. Začiatkom deväťdesiatych rokov vznikla Katedra vizuálnych médií so špecializáciou na fotografiu, Ateliér módy a rovnako aj šperku. K najmladším oddeleniam v dejinách školy patrí Katedra intermédií a multimédií. Vznikla ako reakcia na potreby súčasnej spoločnosti, ktorej problémy a postoje vyžadujú mediálne diferencovanejšiu vizualizáciu. Posledné dve dekády vo vývoji školy možno nazvať obdobím intenzívnej transformácie, ktorá je porovnateľná s rýchlou premenou našej spoločnosti. V krátkych časových intervaloch je škola vystavená častým legislatívnym zmenám, ktoré do pravidiel vysokoškolského vzdelávania postupne integrujú princípy Bolonskej deklarácie. Zároveň sa škola otvára mnohým zahraničným inštitúciám a organizáciám, rozvíja sa zahraničná mobilita študentov a pedagógov.

Mgr. Bohunka Koklesová, PhD.

História budov školy

Keď v roku 1949 vznikla Vysoká škola výtvarných umení, nebol pre ňu vybudovaný samostatný objekt. Jej katedry, ateliéry i jej sídlo boli roztrúsené vo viacerých, zväčša historických budovách, čo značne komplikovalo priebeh výučby. Jednou z prvých budov Vysokej školy výtvarných umení sa stal reprezentačný neobarokový Pálffyho palác na Hviezdoslavovom námestí, postavený okolo roku 1885. Štvorpodlažná budova s dvoma krátkymi dvornými krídlami, projektovaná jedným z popredných staviteľov Viktorom Rumpelmeyerom, bola už od svojich počiatkov zasvätená umeniu – bohatým pálffyovským umeleckým zbierkam. Dnes v týchto priestoroch sídli rektorát a tri katedry – maliarstva, architektonickej tvorby, teórie a dejín umenia. V deväťdesiatych rokoch bolo podkrovie pre architektonické ateliéry upravené na viac-menej homogénny priestor, na výstavné a spoločenské účely sa upravilo spoločné nádvorie, prislúchajúce aj starším pálffyovským objektom, v súčasnosti sú to priestory Galérie mesta Bratislavy, a uvoľnili sa priestory aj pre novovzniknutú Galériu Medium. V roku 1954 VŠVU získala priestory sochárskeho dvora na Koceľovej ulici, v trhovej časti mesta. Dnes v týchto architektonicky nevýrazných objektoch, sústredených do dvora v pôdoryse písmena U, sídli Katedra maliarstva.

Nepriaznivá situácia sa zmenila v sedemdesiatych rokoch, keď bolo na svahu bratislavského Machnáča vyčlenené miesto na výstavbu samostatnej budovy či komplexu VŠVU. Po niekoľkých zmenách pôvodných projektov bol v roku 1981 prijatý – a neskôr aj sčasti zrealizovaný – návrh Dušana Kuzmu, zakladateľa a dlhoročného vedúceho Katedry architektonickej tvorby VŠVU. Tento návrh zohľadnil umiestnenie na pomerne exponovanom mieste a sledujúc vrstevnicu je členený do dvoch navzájom prepojených pavilónových traktov tvoriacich výučbové jadro projektu. Pôvodne boli súčasťou návrhu trakt športu a stravovania a samostatná aula; od tých sa však neskôr upustilo. Spočiatku trojpodlažný objekt mal jednoduché schematické, no funkčne dispozičné riešenie. V suteréne sú umiestnené dielne, na zvyšných dvoch podlažiach sa nachádzajú ateliéry, posluchárne a kabinety. Tie sú začlenené do skeletových pavilónov prislúchajúcich k jednotlivým odborom. Dôraz bol kladený na lepšie svetelné a priestorové podmienky, ktoré VŠVU nevyhnutne potrebovala.

Rozvoj školy si však aj napriek tomu čoskoro vyžiadal nové priestory, a tak bolo koncom 20. storočia nutné pristúpiť k nadstavbe Kuzmových pavilónov. Projekt nadstavby bol opäť vedený zvnútra školy – pedagógom Jánom Bahnom a absolventom VŠVU Igorom Palčom. Podobne ako Dušan Kuzma, aj títo architekti kládli dôraz na prirodzený zdroj svetla a veľmi dobre si uvedomovali potrebu otvoreného priestoru. Na rozdiel od Kuzmovho statického a repetitívneho rozčlenenia miestností, Bahna s Palčom zvolili dynamické riešenie rozoberateľnej galérie, v duchu vtedy populárneho technicizmu, tiahnucej sa pozdĺž celého traktu, čím sa priestor nielen znásobil, ale stal sa variabilným, čo zodpovedá nestálosti umeleckých trendov. Exteriér nadstavby korešponduje s nižšími podlažiami a šošovkovité zastrešenie – okrem zlepšenia technického stavu – opticky zjemňuje a sceľuje komplex. Dnes v tejto budove sídli väčšina katedier – fotografie a nových médií, grafiky a iných médií, intermédií, dizajnu, reštaurovania, sochy – objektu – inštalácie, textilnej tvorby, úžitkového umenia, vizuálnej komunikácie a Kabinet kresby.

Zo slohového hľadiska je najstaršou budovou VŠVU však Účelové zariadenie v Kremnici. Budova predstavuje banský typ meštianskeho domu, kde je stredom takmer štvorcového bloku vedená komunikačná chodba. Postavený bol pravdepodobne v druhej tretine 16. storočia, o čom svedčí neskorogotická profilácia šambrán najstarších okien, no už renesančne profilovaná rímsa a dispozičné rozvrhnutie. Dom slúži na mimoateliérovú výučbu, workshopy a ďalšie tvorivé aktivity školy.

Mgr. Barbora Tribulová

REKTORI:

prof. Ján Mudroch, akad. mal. / 1949 – 1952
prof. Dezider Milly, akad. mal. / 1952 
prof. Ján Želibský, akad. mal. / 1952 – 1955
prof. Jozef Kostka, akad. soch. / 1955 – 1959
prof. Vincent Hložník, akad. mal. / 1959 – 1963
prof. Rudolf Pribiš, akad. soch. / 1963 – 1968
prof. Orest Dubay, akad. mal. / 1968 – 1971
prof. Rudolf Pribiš, akad. soch. / 1971 – 1973
prof. Ján Kulich, akad. soch. / 1973 – 1989 (VI.)
prof. PhDr. Ľudovít Petránsky, CSc. / 1989 (VI.-XI.)
doc. Karol Ondreička, akad. mal. 1989 (XI.) – 1990 (V.)
prof. Jozef Jankovič, akad. soch. / 1990 – 1994
prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, CSc. / 1994 – 2000
doc. Ján Hoffstädter, akad. soch. / 2000 – 2006
prof. Karol Weisslechner, akad. arch. / 2007 – 2011
prof. Stanislav Stankoci, akad. mal. / 2011 – 2019
doc. Mgr. Bohunka Koklesová, PhD. /2019 – doteraz