Príhovor rektorky VŠVU pri príležitosti udeľovania titulu Dr.H.C.

 

Vážená pani Edit András,

Vážený pán Miroslav Petříček,

Vážené magnificiencie, honorability a spektability,

Vážený pán štátny tajomník,

Vážené slávnostné zhromaždenie, vážené kolegyne a kolegovia, študentky, študenti, priatelia.

 

Príhovor, pri príležitosti udeľovania čestných doktorátov na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, prednesiem na počesť dvoch výnimočných osobností. Táto mimoriadna akademická slávnosť sa na pôde našej školy opakuje len raz za päť rokov, človek tak s pokorou a s mnohými vnútornými pochybnosťami o sebe samom formuluje slová, ktoré by mali byť oslavou Edit András a Miroslava Petříčka. Tento môj vnútorný nepokoj je násobený aj poznaním, že celoživotnou cestou oboch ocenených je premýšľať dobu, ktorú žijeme, prenikať „pod povrch jej javov a vecí“ a to v mimoriadne autentickej, pravdivej a inšpiratívnej podobe. Preto pridať k tomu kúsok z môjho sveta je náročnou a v niečom aj nedosiahnuteľnou úlohou.

 

Pred niekoľkými rokmi som dostala darom prepis rukopisu krátkej eseje od Václava Havla. Nikdy nebola publikovaná, možno preto, že išlo o hlboké vnútorné vyznanie autora k životu a dielu Jana Patočku, možno preto, že texty napísané v pohnutí vlastnej duše, vlastného smútku, majú zostať navždy v intimite samotnej. Sú však obdobia, ktoré sa dajú prežiť len vďaka skúsenosti niekoho druhého, vďaka poznaniu, že aj „beznádejnú vnútornú samotu“ je možné prekonať, ba dokonca, že je možné na nej vyrásť. Esej Václava Havla sa volá Poslední rozhovor a na piatich stránkach, nie celkom husto písaných, sa nachádza takmer celý náš svet dychtiaci po poznaní, odvahe, strate a nádeji. Pre mňa osobne je tento text mojim útočiskom, nielen preto, že som ho dostala od človeka, ktorý ma mal rád, ale najmä pre ten neuveriteľný zážitok z čítania o premene osobného ľudského prežívania na univerzálnu hodnotu prenositeľnú do každej doby, do každej núdze alebo do každej slávy.

 

V hlbokých 50. rokoch 20.storočia v pražskej univerzitnej knižnici existovalo oddelenie s knihami, ktoré sa nepožičiavali. Viedol ho istý pán Jirkovský a človek musel v tom čase preukázať nemalé úsilie na to, aby sa dostal ku knihe Přirozený svět jako filozofický problém od Jana Patočku. Tá kniha, rovnako ako aj ďalšie od iných autorov,  mali pre Václava Havla magické kúzlo, ktoré bolo zosilňované ich politickým potlačovaním, ale súčasne v tej dobe znamenali preňho pravdu, skutočnú kultúru a inšpiráciu, fascinujúci svet moderného myslenia o umení. Autori týchto kníh žili stranou verejného diania, pod ľadom doby, ako kedysi hovorieval Boris Pasternak, ale predstava o tom, že žijú a pracujú v tom istom meste a že sa možno pohybujú na tých istých miestach, bola nepredstaviteľná. Všetko, čo Jan Patočka napísal a k čomu bolo možné sa dostať, Havel prečítal, ale nenašiel v sebe odvahu osloviť ho a požiadať o stretnutie. Domnieval sa, možno správne, možno nie, že nie je tak vzdelaný alebo tak presný v myslení, že ešte príliš málo odpracoval na to, aby viedol rovnocenný rozhovor. Tieto zábrany boli súčasťou jeho prvého sebauvedomovania si, neboli by asi možné bez ľudí, ktorých si príliš vážil. Ostychu pred Janom Patočkom sa nikdy nezbavil, ale život priniesol nepatrné chvíle, ktoré boli prajné pre nadväzovanie dôvery medzi nimi.

 

Prvý-krát Václav Havel zažil Jana Patočku naživo koncom 50.rokov v Národnom múzeu na jednej uzatvorenej prednáške o Komenskom. Bol nenápadný, noblesný, každé jedno jeho slovo mnohých zasahovalo, bola to presne tá iná hlbšia a pravdivejšia reč, ktorá Havla tak priťahovala v tých knihách, ktoré sa nepožičiavajú a ktorú tak málokedy počul vo svete, ktorý ho obklopoval. Patočka hovoril pomaly, niekedy sa na chvíľu odmlčal, aby našiel pravé slovo, ale hovoril rád, pútavo, s vnútorným zanietením. Sila jeho výkladov nespočívala v tom, čo všetko vedel a ako nevyhýbavo vedel prenikať pod povrch javov a vzťahov, ale v celej jeho osobitosti, v jej opravdivosti, skromnosti a humore. Neoficiálne semináre o existencializme, fenomenológii a vôbec o filozofii v Divadle na zábradlí boli zaujaté živým hľadaním významných vecí a presvetľovaním seba samého, svojej vlastnej situácie vo svete.

 

Až v poslednom období Václav Havel strácal postupne ostych pred Janom Patočkom, ktorý prestal byť preňho akýmsi božstvom ale stával sa postupne človekom. Súčasne Havel prestával byť oddaným poslucháčom a stával sa Patočkovi partnerom v dialógu. Táto premena je podľa mňa mimoriadne vzácna a hovorí nielen o múdrosti a vzdelanosti, ale je univerzálnou hodnotou o tom, ako sa buduje dôvera, ako veľmi sa človek musí snažiť, aby mohol byť vo svojom myslení slobodný a nezávislý. Neraz sa v rozhovoroch stávalo, že to čo si človek myslí, že je správne, nedokáže artikulovane zdôvodniť, samotný výklad akoby tak strácal  na vierohodnosti. Vtedy dokázal Jan Patočka vysvetliť  veci alebo javy tak prosto, preukázateľne až kryštalicky čisto, že človek vďaka tomu pochopil sám seba a utvrdil sa vo svojom postoji. Je to základ dialógu, ale súčasne si myslím, že aj vzdelávania, myslenia a tvorivej práce.

 

Pri poslednom stretnutí,  v čakárni medzi výsluchmi v ruzyňskej väznici, viedli improvizovaný seminár o nesmrteľnosti ľudskej myšlienky a o ľudskej zodpovednosti, Jan Patočka starostlivo vážil každé jedno slovo, ako keby mal pred sebou neobmedzený čas. Pohrúženie do rozhovoru o základných veciach bytia vyústilo u Havla do silnej túžby opäť sa s ním stretnúť a pokračovať v načatom rozhovore. Ale potom prišla správa, že rozhovor o nesmrteľnosti ľudskej myšlienky bol tým posledným rozhovorom.

Po prekonaní ostychu, na prahu nadobudnutého odhodlania viesť dialóg s Janom Patočkom sa tento príbeh uzatvára. Nie však navždy, pretože nájsť v sebe odhodlanie hovoriť o bytí a nebytí dáva človeku šancu viesť s Janom Patočkom celoživotný rozhovor, ba dokonca túto skúsenosť možno preniesť z eseje do životov ľudí, do kontextov ďalších dekád, ktoré sú oslabované nedobrými politickými rozhodnutiami.

 

Úcta k človeku, k jeho mysleniu, k jeho práci a tvorivej činnosti má tvoriť základ každej jednej spoločnosti. Hlboký rešpekt k osobnostiam, ktoré dokážu slobodne a inšpiratívne rozprávať o ľudskej existencii v neslobodnom svete, má byť súčasťou našich rozhovorov, našej spolupráce a našich spoločných projektov. Myslím pritom na kolegyne a kolegov zo Slovenskej národnej galérie, Slovenského národného múzea, Slovenského národného divadla, Kunsthalle a Bibiany, pamiatkových úradov, myslím na zamestnancov a zamestnankyne Ministerstva kultúry, myslím na ľudí, ktorí zasvätili celý svoj život práci pre umenie a práci v kultúre. Bez nich by sme nemohli byť takou školou akou sme, bez ich dlhoročnej podpory by sme nenapredovali, bez rozhovorov s nimi by sme nebudovali identitu školy postavenú na slobode, otvorenosti a inklúzii. Je pre mňa bolestné vidieť ako dochádza k postupnej deštrukcii kultúrneho prostredia, je pre mňa nepochopiteľné vidieť, že o kultúre a umení rozhodujú odborne nekompetentní ľudia, ktorí nepomáhajú ale programovo škodia.  Najhorší je ten morálny úpadok, ktorý spájam s ponižovaním a verejným dehonestovaním ľudí, ktorí v kultúre toľko toho urobili. Tlačovky ministerstva kultúry ničia životy konkrétnych jednotlivcov a to najmä spochybňovaním ich etickej a odbornej integrity. Bez dôkazov, na základe lží a klamstiev, ktoré majú úlohu zastrašiť aj nás ostatných.

 

Veľmi často rozmýšľam o Slovensku. Spomínam si ako naša pani prezidentka na záver svojho mandátu hovorila o milovanom Slovensku. Niekedy si hovorím, že naše milované Slovensko sa bude musieť opäť narodiť, že nebude na čo nadviazať. Poslední rozhovor medzi Václavom Havlom a Janom Patočkom mi vždy pomáha prekonať pochmúrne myšlienky. Esej napísaná 1.mája v roku 1977 vo väzení v Ruzyni, mi pomáha nielen svojim obsahom, ale najmä uvedomením si toho, že ja viem zo svojej dnešnej situácie pomenovať to, čo prišlo potom: uvoľnenie normalizačného tlaku, perestrojka a rok 1989.  Preto si myslím, že v tejto chvíli je najdôležitejšie zostať spolu s našimi kolegami a kolegyňami v šikanovaných kultúrnych inštitúciach. Rozvíjať spolu s nimi dialóg, spoluprácu a pripravovať sa na obdobie, ktoré príde potom.

 

Ďakujem Vám za pozornosť.

 

Bohunka Koklesová

Rektorka VŠVU

15. 10. 2024