Hosťujúci pedagógovia na Katedre Socha, objekt, inštalácia

Helena Lukášová

Helena Lukášová patrí k pionierkam digitálneho sochárstva v Českej republike. Venuje sa tiež ďalším súvisiacim fenoménom, ako napríklad téme umelej inteligencie, a to nielen na tuzemskej, ale i medzinárodnej scéne. Digitálnemu sochárstvu sa venovala v rámci svojho doktorandského štúdia na VŠVU v Bratislave (ukončené v roku 2009). V roku 1996 tu absolvovala tiež magisterské štúdium pod vedením prof. Juraja Bartusza na Katedre sochárstva. Už koncom deväťdesiatych rokov Lukášová podnikla cestu do USA, ktorá mala pre jej ďalší tvorivý vývoj zásadný význam. V Spojených štátoch strávila šesť rokov, najskôr študovala a následne i pracovne pôsobila v Johnson Atelier Technical Institute of Sculpture v New Jersey, kde sa zoznámila s metódami digitálnej výroby fyzického objektu.

Vo svojej práci si všíma možnosti konceptuálneho prístupu k tvorbe sochárskeho objektu, ktorý už nie je pevne zviazaný s hmotou, ale vďaka možnostiam konverzie dát, fotografií, pohybu, atď. sa objekt môže stať fyzickou manifestáciou skutočnosti vyvstávajúcou z nečakaných zdrojov, napr. záznamu vlastného pohybu tela, subjektívnej vizualizácie medicínskych dát, zhmotnenia myšlienkového pochodu. Týmito stratégiami sa snaží vyjaviť nové kódovanie reprezentácií, čím spochybňuje zažité vnímanie zdanlivej skutočnosti a ponúka jej nové interpretácie.

Oto Hudec

Slovenský multimediálny umelec Oto Hudec tvoril a vystavoval svoje nedávne práce na Slovensku, v Rakúsku, Južnej Kórei, Cabo Verde, Portugalsku a USA. Tvorí videá, nástenné maľby, animácie, sochy a diela pre verejné priestranstvá s témou migrácie, utečencov a dopadov globalizácie na životné prostredie. Jeho projekty často zahŕňajú utopickú perspektívu, ako napríklad spôsob ako porozumieť produkcii potravín, energií, sledovanie premeny priemyselnej krajiny alebo úbytku včiel. Pri témach klimatickej zmeny, ekológie a udržateľnosti sa namiesto hľadania nových vedeckých riešení skôr zameriava na skúmanie, ako to dosiahli nomádi, či domorodí obyvatelia. Často spolupracuje na projektoch s deťmi a mládežou zo znevýhodnených komunít. Od roku 2013 pracuje na participatívnom projekte s rómskymi deťmi na Slovensku s názvom Projekt Karavan spolu s výtvarníčkou Danielou Krajčovou. Bol finalistom ceny Oskára Čepana pre mladých umelcov v roku 2012. Od roku 2018 učí na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach.

Juraj Rattaj

Absolvoval ateliér Socha v 3D virtuálnom priestore a architektúre na VŠVU v Bratislave pod vedením prof. Patrika Kovačovského. Počas štúdia sa zúčastnil internej dvojsemestrálnej stáže na Katedre intermédií u prof. Ilony Németh. Absolvoval štúdiá v Prahe, či už počas stáže u prof. Kurta Gebauera, alebo počas ročného štúdia v ateliéri Intermediálnej konfrontácie u prof. Jiřího Davida na UMPRUM. Počas doktorandského štúdia absolvoval pracovnú stáž na ČVUT v Prahe.

Vo svojej tvorbe sa zamýšľa nad možnosťou  socializovať techniku pomocou umenia. Ako tvrdí B. Stiegler, technika nie je toxická, techniku vnímame toxicky pre našu neschopnosť ju socializovať. Pre uvažovanie o formálnom spracovaní nachádza východisko v redukcii - nie v stupni, ale v povahe. V redukcii subsumovanej povahy (v napodobňovaní), ktorá môže saturovať - predlžovať naše vedomie, ktoré sa čím ďalej tým viac riadi „skratkami”, „jazdí po vyjazdených dráhach” vedomia. V súčasnosti sa venuje problému kolonizovanej prírody a snaží sa prehodnocovať naše nazeranie na tento problém.

K najdôležitejším výstavám patria: Zootopia (2021), The Exposition s Tomášom Roubalom, galéria Tvar, Praha, See Through Your Finger (2018), v spolupráci s Jaroslavom Kyšom, Kunstraum Super, Viedeň; Spoločenstvo úľa, Schaubmarov mlyn, SNG, Pezinok; Materiál v pohybe (2017), galéria Tvar, Brno.
Od roku 2010 spravuje artist-run galériu HotDock, zameranú na krátke prezentácie začínajúcich mladých autorov, kde doteraz zorganizoval viac ako stopäťdesiat výstav. V súčasnosti žije a tvorí v Bratislave, momentálne pôsobí ako doktorand na VŠVU.