Žiadosť o dokonalú bytosť

Kurátor výstavy: Peter Tajkov

Architekt výstavy: Matej Gavula

Vystavujúci umelci: Katarína Bajkayová, Peter Cako, Radovan Čerevka, Dávid Demjanovič, Jana Mikle,  Matúš Lányi, Leonard Lelák, Viki Lengyelová, Erik Sikora

Odkrývanie rôznych perspektív nazerania na subjekt v prostredí dnešnej individualisticky orientovanej hypermodernej spoločnosti je téma, ktorú sa pokúša uchopiť naša výstava v bratislavskej galérii Médium. V centre pozornosti je človek v dynamických procesoch vlastnej emancipácie a sebarealizácie, ktoré sú mu privilégiom i bremenom zároveň. Vzrastajúci trend plurality techník výberu samého seba a nebývalých technických možností „sebautvárania“ (človek ako autor svojho jednania a svojím vlastným dielom) prináša riziko poklesu sociálneho kontextu sebaurčenia. Výstava predstavuje parciálne diela v zjednocujúcej expozícii individuálnych príbehov: od striktnej sebaidentifikácie, (chymére) esencie tzv. autentického JA, cez projekcie spoločenských vzorov, ale i mytológií, až po profilovanie indivídiua pod tlakom zrýchlených ekonomických, technologických, ale i politických zmien. 

Ideová koncepcia výstavy sa rozvíja okolo problematiky identity subjektu v intenciách hypermodernej spoločnosti (pertraktovanej najmä G. Lipovetskim). Individuálny ľudský život je v etickom ponímaní Božím darom (R. Dworkin) a v sekularizovanej podobe obrovskou príležitosťou na jeho plnohodnotné využitie a dosiahnutie vytýčených cieľov. V čase hypermediality a globálnej komunikácie sa paradoxne vynárajú rôzne sociálne anamnézy súvisiace so stratou sociálnych kontaktov a izolovanosti jednotlivca. Výstava reflektuje fenomény sebarealizácie, emancipácie a individualizmu ako sociálnych výdobytkov západnej spoločnosti, ktoré kladú zároveň vysoké nároky na jednotlivcov v prostredí mediálnej súťaže o pozornosť publika. Kam až siaha emancipácia “môjho” JA a hľadanie "vlastnej cesty" v prostredí čoraz viac nedôverujúcom zjednocujúcim spoločenským ideám, resp. elitám? S tým súvisí aj kríza racionality, tápanie medzi vedou a šarlatánstvom, kultúra terapie a to všetko v presieťovanej spoločnosti plnej paradoxov a ambivalencie.

Projekt sa pokúša (niekedy aj s ironickou nadsádzkou) o vyrovnanie sa s umelcami osobne nastolenými problémami predložením vlastného „riešenia“ – akcentovaním expozície indivíduí zakúšajúcich rôznym spôsobom svoj vlastný údel: Priestorová anabáza simulovaného pokúšania tela i zmyslov, miestnosť pre pokusy, cez wellnes až po artfair. Oblasti umeleckého záujmu vystavujúcich autorov sú široké a pohybujú sa od reflexie osobnosti ako produktu socializácie, vysporiadanie sa s diktátom projekcie spoločenských vzorov, konvencií a požiadaviek ako vyzerať, pôsobiť, sebapublikovania sa a medializácie. 

Výstava predstavuje rôzne generačné vrstvy - od etablovaných výtvarníkov strednej generácie až po najmladších začínajúcich umelcov a umelkyne. Strednú generáciu vystavujúcich reprezentuje najmä Radovan Čerevka (1980). Dielo Among the demigods (2021) vychádza z jeho aktuálnej tvorby skúmajúcej akúsi dystopickú víziu posthumánneho tela. Predstavuje autorský konštrukt pracujúci s rôznymi formálnymi inšpiráciami pozoruhodne syntetizujúcimi jazyk archeologického artefaktu, mystiku superčloveka a marketingové stratégie výrobcov výživových doplnkov. Dávid Demjanovič (1985) predstavuje vysoký reliéf s názvom Autoportrét ako drakobijec (2021). Dielo odkazuje na eskapizmus hypermoderného človeka do sveta multimediálnej zábavy spájajúcej mýty, fantasy, či kresťanskú ikonografiu. Naráža na seriózne sebaidentifikácie dospelých ľudí s hrdinami televíznych show (napr. GOT) a videohier. Matúš Lányi (1981) vystavuje video s názvom #alexa #siri #googleassistant #theholytrinity (2021). Jedná sa o pokus o dialóg  medzi online hlasovými asistentmi Alexa, Siri a Google, kde títo asistenti autonómne odpovedajú na otázky o viere, rode ale aj o individuálnych existencionálnych úzkostiach. Erik Sikora (1986) sa predstavuje vo svojom  najsilnejšom žánri videoeseje s názvom Synkopa (2021) vytvorenej špeciálne pre túto výstavu. Jej leitmotívom je vlastná projekcia do podoby pandemického pseudospasiteľa, ktorý spoločnosť lieči šírením nových hudobných fenoménov. Opäť tak vykresľuje hyperkreatívnu individualitu  hravo zvládajúcu svoje ciele DIY spôsobom. Nastupujúcu generáciu umelkýň narodených už v 90tych rokoch v našom projekte zastupujú Katarína Bajkyová (1994) a Jana Mikle (1992). Bajkajová vytvára alúziu akéhosi prírodného prostredia, v ktorom vystupuje vodný živel nielen ako archetypálny tvorca formy, ale aj prostriedok k telesnej harmónii - ako nám autorka ukazuje v subverzívnej videoinštalácii s názvom WATSU (2020). Mikle v objektovej inštalácii doplnenej kresbami nazvanými Inteligentné nástroje (2018), skúma čoraz tesnejší vzťah medzi telom a strojom. Kladie si otázky nielen o povahe tohto vzťahu, ale aj o vzájomnej výmene ich rolí v nadchádzajúcej ére transhumanizmu. Dospieva tak k názoru o stieraní hraníc  medzi fyzickým a mechanickým vo viere v budúce lepšie JA. Leonard Lelák (1995) predstavuje dielo v subverzívnej polohe k figuratívnej predstave dokonalosti. Poslednú dvojicu vystavujúcich tvoria ešte študujúci umelci. Jenou z nich je aj Viki Lengyelová (1994), ktorá prezentuje stíšenú podobu výtvarnej úvahy o svojom mieste v spoločnosti cez krehké postavy v sadrových obrazoch/reliéfoch. Uvažuje o dvoch polohách indivídua tvorcu: jednak v snahe o sebaidentifikáciu vo vonkajšom svete (Rad 2021) a na druhej strane v izolovaných uzavretých formách, v snahe o popretie vlastnej totožnosti v mene vytvorenia ideálneho diela. Posledným účastníkom výstavy je Peter Cako (1993), ktorého dielo Žiadosť o dokonalú bytosť (2018), nielen náš projekt inšpirovalo ale aj prepožičalo názov celej výstave. Jedná sa pozoruhodný príklad autorskej mystifikácie, keď si Cako rozdelil vlastné indivíduum na viacero autonómnych častí. Sám v tomto diele vystupuje jednak ako inštitúcia/úrad, na ktorú sa v ďalšej časti svojej identity obracia so žiadosťou o dokonalú bytosť – tzv. BJD (Ball-Jointed Doll) - v snahe získať priateľku pre „non-human“ sociálnu interakciu. To všetko potom rámcuje jeho vlastná postava tvorcu, ktorý akoby zvonka celý proces dokumentuje. 

Výstava tak prezentuje rozličné prístupy tvorcov pôvodne, alebo len načas ukotvených v Košiciach, avšak v súčasnosti už so širším presahom v minimálne československom priestore. Nejedná sa tak iba o sondu do umeleckej produkcie generovanej v špecifickom košickom prostredí, ale aj o vzorku svojbytnej a v mnohom už aj zrelej generačnej výpovede. V neposlednom rade sa však touto výstavou pokúšame o obrátenú dynamiku tradičných impulzov, kedy nehierarchický prístup k začínajúcim umelcom má obohacujúci vplyv na uvažovanie zavedených tvorcov a teoretikov.   

Tajkov - Čerevka