Rastislav Podhorský: The Possibilities of the Palm
Srdečne vás pozývame na samostatnú výstavu Rastislava Podhorského "The Possibilities of the Palm" do galérie Nová Vlna v Trenčíne. Kurátorkou je Miroslava Urbanová.
Kde?
-
galéria Nová Vlna
- Kukučínova 718, Budova NOE, Areál Merina, Trencin, Slovakia 911 01
Kedy?
-
Trvanie: 20.3. – 2. 5. 2025
Kurátorka:
Kurátorský text k výstave
Rastislav Podhorský: The Possibilities of the Palm
Ruky a gestá sú veľmi výrečným prostriedkom neverbálnej komunikácie, viac či menej vedomým prejavom pocitov, ktoré častokrát nevieme bezprostredne artikulovať prostredníctvom jazyka. Dlaň je najfascinujúcejšou súčasťou ruky – plná záhybov, ktorým prisudzujeme osudové významy, miestom symbolicky nabitých rán, epicentrom nehy či potenciálneho ohrozenia. Dlaň je po anglicky palm a palm je po slovensky aj palma. Aké sú však iné ako etymologické možnosti dlane či palmy v obrazoch Rastislava Podhorského?
Predstavený súbor malieb spája nielen námet sólo mužskej figúry, zvláštna atmosféra, nejasný sled udalostí či spomínané gestá rúk. Maliarsky Podhorský čerpá jednak z obrazovej a duchovnej tradície toho, čo označujeme ako Západné umenie, ale aj z ich subverzívnych narušovaní inými autormi. Jeho obrazy existujú v rozsiahlom priestore viac či menej čitateľných referenčných reťazí, no ich nálada je v kontúrach hmatateľná pre každého. Prekračovanie bežného, ordinárneho sa deje veľmi nespektakulárne, je šteklivé a jemné ako letmý pohyb motýlích krídel na zátylku. Zároveň tak ako autor robí s istou dávkou skromnosti a pokory – pomocou kvalít, ktoré máme predovšetkým späté s náboženským diskurzom. Vo svojej rovnomennej knihe z roku 2024 sa Slavoj Žižek zamýšľa nad možnosťou kresťanského ateizmu – po únose kresťanského imidžu radikálnou pravicou, ktorá však programovo ignoruje jeho základnú hodnotu rovnosti. Podobne ako Nietzsche, aj Žižek považuje Boha za mŕtveho, no zároveň odovzdávajúceho ľuďom zodpovednosť za slobodu a rovnosť do ich vlastných rúk. Neberte to ako začiatok vtipu, ale priestor pre fantáziu: Čo teda spája Podhorského, Nietzscheho a Žižeka?
Podhorského mužské postavy nie sú suverénnym univerzálnym subjektom, žiarivým príkladom hodným nasledovania. Pôsobia tak trochu stratene, samotársky, odcudzene, sú liminálnymi subjektmi na pomedzí. Do popredia sa dostáva hmota ich prihrbeného tela sústredene zahĺbeného do nie jednozačne čitateľnej činnosti. Nie je ani jasné v akej hlbokej kríze sa nachádzajú oni či prípadne ich maskulinita – je zredukovaná na nesvätú gloriolu z chĺpkov oholenej brady. Zvon či palma na Podhorského obrazoch už nevystupujú primárne vo funkcii emblematických symbolov víťazstva či mieru, brada nie je iba znakom múdrosti či skúseností. V kontexte a v kontakte s postavami ich prítomnosť skôr vyvoláva otázky, či im niečo nechýba a či neprehliadame niečo dôležitejšie z ešte nevysloveného, neartikulovaného – aj na duchovnej úrovni. Podhorský k figúram a objektom na obrazovej ploche pristupuje maliarsky a modelársky zároveň – rozličnými technikami a rukopisom uberá a pridáva hmotu, ktorá neostáva prázdnou nádobou, ale hovorí predovšetkým o vnútre. Zhmotňuje neviditeľnú voľbu, pred ktorou stoja – tak trochu ostýchavo a trápne, no na dôležitých križovatkách – nevyberajúc si medzi hrdinstvom a zlosynstvom v teatrálnej podobe, ale prostredníctvom čriepkov každodennosti skladajúc svoj vlastný, oveľa zložitejší príbeh. Možnosti dlane v ňom ostávajú otvorené a sama je otvorenou možnosťou – stačí ju občas poriadne poliať.
Miroslava Urbanová