Prečo sa balastu odopierajú kvality

otvorenie výstavy v stredu: 30. 10. o 19:00 
miesto: GALÉRIA UMELKA, Dostojevského rad 2811

Vystavujúci autori: Filip Bielek, František Bohunický, Michal Golák, Oto Hudec, Martin Hrvol, Ján Hoffstädter, Patrik Kovačovský, Michal Moravčík, Martin Piaček, Mira Podmanická, Emil Softič, Marek Štuller, Dionyz Troskó, Miro Trubač, Zoja Zorkina.
koordinátor: Juraj Rattaj

Ballast is material that is used to provide stability to a vehicle or structure. Ballast, other than cargo, may be placed in a vehicle, often a ship or the gondola of a balloon or airship, to provide stability. A compartment within a boat, ship, submarine, or other floating structure that holds water is called a ballast tank. Water should move in and out from the ballast tank to balance the ship. In a vessel that travels on the water, the ballast will remain below the water level, to counteract the effects of weight above the water level.[1] The ballast may be redistributed in the vessel or disposed of altogether to change its effects on the movement of the vessel.

Wikipedia the free encyclopedia https://en.wikipedia.org/wiki/Ballast

Keď postavenie outsidera nevnímame v kontexte pejoratívnom, ktorý je pre západné myslenie primárne, ale ak ho chápeme ako určitú voľbu, pre kvality, pre ktoré si jednotlivec túto pozíciu slobodne vyberá. Nechcem uvažovať o odcudzení určitej generácie, society, ako o niečom čo je definované stratou adaptovateľnosť v súčasnom tekutom turbo-informatívnom svete. Odcudzenie v živom, ako aj v neživom svete je téma, na základe ktorej hľadám spojenia, nitky k vybraným dielam autorov katedry sochy Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. V oblastiživého sveta ma zaujíma odcudzenie ako voľba a nie následok, ako „imput“ pre vznik niečoho kreatívneho. V neživom svete ma zaujíma strata pôvodného významu, určitá kvalita bez primárnej utilitárnej funkcie, ktorá sa snaží oklamať našu percepciu. Je zrejmé, že rôzne objekty z reálneho sveta pre nás nie príliš veľkého významu v sebe ukrývajú podstatu, funkcie a vzťahy, ktoré opomíname, alebo sme pre mnohé z nich našli iný význam či naratívy, ktoré však nekorešpondujú z ich primárnou logikou.

Tieto dva základné rámce sú určujúce pre výber diel autorov, ale aj ako vklad, ktorý sa prediktívne snaží implikovať do vnímania diváka (akoby sme videli sochy zvnútra vo svojej imanencii, alebo ešte pred tým). Odcudzenie sa stáva určitou novou fantáziou, ktorej pravidlá tvorivosti nepodliehajú tradičným tvorivým postupom. Nevytvára, skôr recykluje obraz, a následne sa snaží kontext “prekopávať” a vytvárať nové odbočky. Vo vybraných dielach ma zaujíma odcudzenie v rôznych rovinách – obsahových, formálnych, či možnou zmenou kontextu vďaka adaptabilite diela zapríčinenou umiestnením a inštaláciou diela v priestore. Na sprítomnenie idey odcudzenia si dovolím vybrať niekoľko autorov, u ktorých sú tieto momenty ľahko dohľadaťelné.

Juraj Rattaj