Od severu hora...

Od severu hora,
Od juhu jazero,
Od západu cesty 
Od  východu rieka. 

Týmto názvom novely od László Krásznahorkaia by sme mohli definovať nielen pozíciu, ale aj situáciu, v ktorej sa Žofia Dubová pri maľovaní svojich plátien a skiel nachádza. Zostáva vo svojej krajine stredom. Stredom hľadajúcim a čakajúcim. Akú cestu musí prejsť, koľko toho musí urobiť, aby zostala sama napospas svojim myšlienkam, svojim gestám, maľovaným vrstvám? Koľko fiktívnych roliet musí spustiť medzi jej pohľadom a vonkajším svetom, aby vznikli záznamy, aby doslova hapticky zachytila jeho svetlo, tiene, farby, štruktúry a čiary? Vieme tieto záznamy dešifrovať reálne, alebo ich vidíme vďaka svojim skúsenostiam? Ako pozorovatelia týchto inštalácií už nie sme stredom. Kostrbato hľadáme čelný pohľad a opätovne sa utvrdzujeme v tom, že čelný pohľad neexistuje. Prechádzame zrakom zhora dolu, naľavo i napravo, presúvame sa dopredu i dozadu. Pohybujeme sa opatrne. Tušíme nad hlavou rozmer vzbudzujúci rešpekt. V tejto krajine nevieme blahodárne spočinúť. Riskantná je svojim maliarskym, priestorovým aj sklárskym experimentom. Skladáme si mozaiku, snažíme sa oprieť o útržky konkrétnych vrcholov (ak také existujú), chceli by sme pomenovať celok. Hľadáme fragmenty v kusoch utrhnutého plátna, dôsledne vymedzeného zošívaním, prekladaním, zahýbaním. Je toto maľované plátno mäkkým podkladom pre sklenú plochu držiac ju vo vertikálnej polohe, alebo maľovaná sklená plocha svojou váhou napína plátno ako na rám a umožňuje mu jeho čitateľnosť a ďalší horizont? 

Samé otázky? 

Takéto otázkovité sú krajiny Žofie Dubovej. 

Krajiny – tomuto označeniu som sa chcel vyhnúť, ale nepodarilo sa mi to. 

Od severu samota,
Od juhu rešpekt,
Od západu príbeh,
Od východu svetlo,
A všade dookola nepokojný šum.

Palo Macho   
Bratislava 17. 2. 2021