Monika a Ľubo Stacho: SAKRÁLNE PRÍBEHY
Ľubo Stacho a Monika Stacho predstavujú na aktuálnej výstave Sakrálne príbehy výsledky kontinuálne a dlhodobo rozvíjaného autorského programu, ktorý je charakteristický empatickým skúmaním duchovných prejavov v minulosti i súčasnosti.
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na 1. poschodí
Vernisáž: štvrtok 22.septembra 2022 o 17.00 hod
Trvanie: 23.09. 2022 – 5.11. 2022
Kurátori:
Peter Megyeši, Peter Salner
Dizajn výstavy:
Pavel Choma
Ľubo Stacho a Monika Stacho predstavujú na aktuálnej výstave Sakrálne príbehy výsledky kontinuálne a dlhodobo rozvíjaného autorského programu, ktorý je charakteristický empatickým skúmaním duchovných prejavov v minulosti i súčasnosti. Ľudský vzťah k transcendentnu je antropologickou konštantou a neutíchajúca snaha o prekračovanie ľudských limitov, hľadanie a smerovanie k posvätnému, nadobúda v čase a priestore rôzne formy. Autorská dvojica sa zameriava na sledovanie, dokumentovanie a predstavenie týchto špecifických kultúrnych stôp a dokladuje, že územie dnešného Slovenska je priestorom rozvíjania historického duchovného dedičstva a pestovania tradícií, ale zároveň aj miestom tragických dejinných ruptúr.Výstava je členená do šiestich tematických kapitol, ktoré sú ale vzájomne prepojené: Minulosť, Rituály, Kultúra, Konzum, Smútok a Krása.
Kapitola Minulosť ukazuje, že na pomerne malom priestore sa dodnes zachoval rozsiahly súbor vzácnych a hodnotných sakrálnych stavieb, pričom ich stav a miera zachovania svedčí o pohnutých dejinách územia dnešného Slovenska. Predstavený historický prehľad neidealizuje minulosť a predstavené pamiatky nevníma ako doklad o neprerušovanej ceste za hľadaním dobra. V autorskej interpretácii a rozprávaní sú pomenované aj temné aspekty ľudskej existencie. Najmä kapitula Smútok je výrazným mementom: Bolestne zdôrazňuje absenciu a dokumentuje miesta, kde v minulosti stávali synagógy. Mapovanie lokalít so zničenými a zaniknutými sakrálnymi objektmi židovských komunít je jedným zo spôsobov udržiavania kolektívnej pamäte a pripomínaním si nevýslovnej tragédie prenasledovania, odsunu a vyvražďovania židovského obyvateľstva.
Dôležitou súčasťou utvárania a prežívania sakrálneho priestoru (hierotopia) je okrem samotnej architektúry aj rituál, ktorý napĺňa jej potenciál. Každá cirkev a náboženská skupina si pestuje a rozvíja svoje symbolické úkony, ktoré sú metaforickým stelesnením jej teológie. Fotografickému zachyteniu efemérnych prejavov rituálneho správania, pri ktorom sú často archaické formy správania kombinované s využitím súčasných technológií, je venovaná kapitola Rituály. Predstavuje rôzne náboženské komunitné stretnutia, ktoré sa odohrávali väčšinou počas pandémie koronavírusu.
Kapitola Kultúra sprístupňuje dokumentácie druhého života objektov, ktoré už prestali plniť svoju pôvodnú sakrálnu funkciu a sú prispôsobené na nové využitie ako kultúrne stánky. Divák týchto podujatí je niekedy cielene, inokedy nevdojak, konfrontovaný s kultúrnymi stopami pôvodných funkcií architektúry.
Najvýraznejší kontrast medzi profánnym a sakrálnym vnímaním a využívaním architektúry predstavuje kapitola Konzum. Adaptácia objektov smeruje k využívaniu často nevyhovujúcim, alebo, vzhľadom k ich pôvodnému účelu, až dehonestujúcim spôsobom. Juxtapozícia fotografií buduje kontrasty a poukazuje na absurdnosť situácií. Záverečná kapitola Krása sa snaží priblížiť historické, kultúrne, pamiatkové a duchovné aspekty pamiatok, ktoré využívali židovské komunity a kresťanské cirkvi. Je motivovaná presvedčením, že vybrané lokality ponúkajú kvality a podnety, ktoré sú v istom zmysle nadčasové. Kapitola, obdobne ako aj celá expozícia, je pozvaním k uvažovaniu o spoločne zdieľaných hodnotách. Vychádza z presvedčenia, že tieto hodnoty a predstavy sú síce vyjadrované v premenách času a kultúr rôznym spôsobom, ale ľudí spája spoločná túžba po transcendencii.
Peter Megyeši