Deti Patrónky
Výstava študentov Katedry fotografie a nových médií VŠVU v Bratislave. Súčasťou otverenia výstavy bude uvedenie knihy Deti Patrónky do života.
Otvorenie výstavy v stredu 9. 10. 2019 o 18:00 h
Výstavné priestory Dom Quo Vadis, Hodžovo námesti, Bratislava
Kurátor výstavy: Daniela Čarná
Editor výstavy: Jozef Sedlák a VŠVU Bratislava, 2019. Výstava je sprístupnená od 4.10. 2019 – 31. 10. 2019
Vystavujúci študenti a autori: Ema Lančaričová, Šimon Parec, Anna Mária Špánikova, Paula Malinowska, Kristína Kazíková, Jakub Michal Teringa,
Hoa Nguyen Thi, Kristína Rigasová, Andrea Kuriaková, Viliam Ondo, Kvetoslava Bobáková, Ester Šabíková, Richard Guzman, Dáša Vašková, Kristína Mocková, Barbora Kapráňová, Igor Smitka, Lea Kálazi, Sabína Školková, Michaela Koleková, Alžbeta Frajková, Hana Navrátilová, Ivan Kalev, Viktor Šelesták, Jose Silva, Vladimír Slivka, Ondrej Urban, Robert Pániy, Tomáš Bokor, Laura Štrompachová, Michaela Dutková, Javier Leon, Charlotte Hickmott, Aljaž Veličky, Milan Kubečka, Lenka Geisbacherová.
Pedagógovia: Martina Slováková, Martina Šimkovičová, Juraj Starovecký, Michal Huba, Lenka Lukačovičová, Jozef Sedlák
Výstava sa koná pri príležitosti 10. výročia spolupráce Vysokej školy výtvarných umení s Odborným učilišťom a Domovom sociálnych služieb Rosa na Dúbravskej ceste. Vystavené práce vznikli v rámci predmetu Dokumentárna fotografia na Katedre fotografie a nových médií VŠVU v Bratislave. Pedagógom predmetu a autorom projektu je doc. MgA. Jozef Sedlák. Vďaka otvorenosti vedenia inštitúcií v osobách riaditeľov PhDr. Miroslava Kurica a Mgr. Eduarda Fila a mnohých učiteľov, majstrov, vychovávateľov i ďalších zamestnancov mohol vzniknúť otvorený dokumentárny projekt Deti Patrónky, kde si študenti vizuálne aj myšlienkovo adaptovali priestor areálu „Patrónky“ na autorské koncepty.
„O spoločenstve nás učia ľudia zraniteľní a závislí na druhých. Pokiaľ sa odhodláme nadviazať s nimi vzťah, môžu nás oslobodiť od sveta osamotenia a úzkosti. Spoločenstvo vyžaduje vzájomnú prítomnosť. Vzájomná prítomnosť znamená jednoducho to, že som s tebou. Existujem, pretože som s tebou, a skutočnosť, že sme spolu, odhaľuje moje najvnútornejšie ja. Vzájomná prítomnosť vyžaduje pokoru, vedomie vlastného ja ustupuje realite vzájomnosti. ... Vzájomná prítomnosť od nás vyžaduje, aby sme v sebe nechali rásť súcit, odhalili svoju radikálnu vzájomnosť. ... Radikálna vzájomnosť znamená, že sme spojení skrze korene svojho ľudstva, ktoré má rásť k svojmu naplneniu. Cieľom je stať sa jedno s matkami v Kalkate aj s maklérmi na Wall Street, pretože všetci patríme k rozmanitej a nádhernej ľudskej rodine.“ ( Jean Vanier)
Každá skúsenosť v (pracovnom aj osobnom) živote nesie potenciál nás obohatiť, pokiaľ ju dokážeme čítať a objaviť jej význam. I keď ten neraz vnímame až s odstupom času. To sa týka aj skúseností, ktoré sa nám ponúkajú v procese profesijnej formácie a je len na nás, aké miesto v rebríčku priorít im prisúdime. V prípade projektu výstavy a knižnej publikácie Deti Patrónky, ktorý vznikal ako súčasť predmetu dokumentárnej fotografie pre študentov Katedry fotografie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pod vedením Jozefa Sedláka, môžeme hovoriť o časozbernom dokumente. Napriek tomu, že mapuje desať rokov spolupráce VŠVU s dvoma vzdelávacími zariadeniami pre ľudí s telesnými či duševnými hendikepmi sídliacimi na Patrónke – s Odborným učilišťom a Domovom sociálnych služieb Rosa na Dúbravskej ceste, jeho začiatky majú hlbšiu genézu.
Výstava aj knižná publikácia nepriamo odkazujú na minulosťou negatívne poznačený prístup k ľuďom so špecifickými potrebami, ktorého dedičstvo žiaľ dodnes pretrváva (neraz aj v nás samých). Na jednej strane stojí otázka, nakoľko je pre dokumentaristu možné vstúpiť do prostredia určitej komunity len v úlohe návštevníka, bez toho, aby sa do nej ponoril a integroval, stal sa do istej miery jej neviditeľnou súčasťou. Na druhej strane si takýto prístup vyžaduje čas, no najmä vnútorné nastavenie a motiváciu, ktorú nie je možné vyžadovať od každého a už vôbec nie na povinnej báze. Aj preto je celkom prirodzené, a napovedia tomu aj prezentované fotografie, že pre niekoho sa vstup do tohto komunitného až rodinného prostredia mohol stať užitočným cvičením a pre ďalšieho miestom hlbšej (seba)reflexie. Každý z prístupov však má svoje miesto a aj opodstatnenie. Študenti – fotografi tu vystupujú ako zástupcovia nás, ktorí zväčša nemáme hlbšiu a priamu skúsenosť s ľuďmi s hendikepom. Ich fotografie môžeme sledovať v určitých cykloch či celkoch, na základe chronológie ale aj tém, ktoré sa prirodzene opakujú a prelínajú. Zameriavajú sa na pracovný proces, voľný čas či terapiu študentov. Dostávame sa tak do prostredia krajčírskej či cukrárskej dielne, pedikérskeho salóna, na plaváreň aj do fotogenického prostredia skleníkov. Stávame sa svedkami karnevalov, živých Betlehemov, diskoték, stužkových slávností aj sugestívnej až meditatívnej hipoterapie.
Daniela Čarná, Jozef Sedlák
Projekt bol podporený z grantového systému Bratislavského samosprávneho kraja.
Projekt finančne podporilo Odborné učilište, Dúbravská cesta, Bratislava