Beáta Gerbocová, Simona Janišová, Soňa Kabaňová: Môj dych je súčasťou vesmíru pulzujúceho

Rosenfeldov palác v Žiline
Mesto Žilina
Mestská kultúra Žilina

Kurátorka Viera Kleinová

Môže sa krotká metafora zvrtnúť do konfliktu? Kde je ten okraj, ktorým pretečú naše kvázi istoty a skúsenosti, kde je hranica, za ktorou už extrudované porcie reality odmietame servírovať ďalej? Aký je náš horizont zraniteľnosti? Beáta Gerbocová, Simona Janišová a Soňa Kabaňová sa vo svojich rozmanitých mediálnych perspektívach k vysloveným otázkam spoločne vzťahujú najmä v skúsenosti s materstvom. Rozmýšľajú, ako sa ich životné dráhy prepisujú do umeleckej tvorby, skúmajú svoje ambície, dilemy a nastavenia rekonfigurované ambivalentnosťou pozície matky-umelkyne. Performujú s obrazom svojho detského/ juvenilného Ja a uvažujú o jeho zrkadlení vo svojich deťoch. Vedú nás trasami privátnych formatívnych liminalít, myslia na momenty kritických spoločenských prechodov – ako Simona Janišová vo svojom diele My Feet – intuitívnom a presnom komentári našej radikálne rozkolísanej súčasnosti.

Maria Bartuszová, ktorej denníkový úryvok výstavu pomenoval, vstupuje do zorného uhla autoriek svojim vitálnym konceptom myslenia matériou, vnímavým a bezpodmienečným situovaním príbuzenstiev tela, prírody a umenia. Soňa, Beáta a Simona vo svojej umeleckej a dizajnérskej praxi keramiky, porcelánu, textilu a šperku pracujú s temporalitou prírodných procesov, hľadajú transformatívne argumenty pre nestabilné, fragmentarizované, hybridné telá, hýbu so statickou, konformnou polohou materiálových disciplín. Ich vyjednávania polemizujú s homogénne a hierarchicky organizovaným väzbami remesla, umenia a dizajnu – kontextualizujú materiálnu pamäť a tkanie ako časový proces (Beáta Gerbocová), zodpovednosť a odolnosť hľadajú v efemérach degradovanej krásy (Soňa Kabaňová), morfujú v sieti experimentov odkazujúcim na polyvalentnosť hliny, na váhu archetypu aj odvahu vstupovať keramikou do heterogénnych prostredí (Simona Janišová).