Erik Pánči: Prečo nespievať

Kde?

• Galéria Čin Čin

  • Podjavorinskej 4a, 811 03 Bratislava

Kedy?

• Vernisáž 3. 10. 2023  od 18.00 hodín

  • trvanie výstavy: 4. 10. - 27. 10. 2023

Kurátor:

• Noro Lacko

Viac informácií

Anotácia

Bc. Erik Pánči (1993, Ružomberok) študoval intermédiá a maľbu na VŠVU v Bratislave a okrem výtvarnej práce sa venuje aj hre na modulárne syntetizátory a tvorbe textovo-hudobno-obrazových performancií v rámci samostatných koncertných vystúpení i pre divadlo. V súčasnosti žije a tvorí v Ducovom (okr. Piešťany), kde sa živí ako arborista, čo v jeho vlastnom chápaní znamená, že lezie po stromoch na celom Slovensku, opiluje konáre a premýšľa o filozofických a kozmologických otázkach. Je to životná okolnosť, ktorú by som nepripomínal, ak by v istom zmysle nemala iluminačný význam pre prvý kontakt so súborom maliarskych a kresliarskych prác Erika Pánčiho aktuálne prezentovaných v Galérii Čin Čin. Pánčiho obrazové kompozície využívajúce prevažne kombinovanú techniku akvarelovej maľby a maľby, či kresby suchým pastelom vznikajú na priesečníku jeho hlboko vášnivej fascinácie aktuálnymi verziami ontologicko-kozmologických konceptov termodynamiky, teórie chaosu či kvantovej mechaniky (nech posúdi ten, kto tomu viac rozumie, kde sú ostrejšie hranice medzi jednotlivými opismi sveta) a takmer tradičným, alebo lepšie povedané na tradíciu sa inovatívne napájajúcim záujmom o krajinársku výtvarnú tvorbu. Hľadanie obrazu krajiny v Pánčiho tvrobe teda prechádza naraz troma vzájomne prepletenými trajektóriami, alebo prevrstvuje tri typy (mentálnych) obrazov. Jedným z nich je určite obraz, ktorý je imaginatívnou odozvou a dialógom s obrazmi mikro a makro sveta ponúkanými súčasnou experimentálnou či teoretickou fyzikou na jednej strane a filozofickými víziami kozmu, ktoré siahajú snáď až k obrazom predvedeným Epikurom či rímskym epikurejcom Lucretiom Carom v jeho filozofickej básni básní De rerum natura. Táto špekulatívne-filozofická kozmologická vrstva obrazu sa pripomína nielen v Pánčiho nadšených verbálnych komentároch k vlastnej tvorbe alebo názvoch prác, ale hlavne v kompozično-koloristických výtvarných kontempláciách nad povahou a charakterom entropie. A tu je miesto, kde do mozaiky receptúry Pánčiho tvorivého postupu zapadá druhá vrstva obrazu, obrazu, ktorý vzniká ako odozva a dialóg s tradíciou maľby, ktorá by sa snáď dala vymedziť ako materialistická abstrakcia, predstavujúcej varietu abstraktného prejavu odchyľujúcu sa od tradičných konceptov geometrickej, lyrickej a expresívnej abstrakcie. Tento termín použil francúzsky filozof Michel Serres vo vzťahu k jeho interpretácii paralelného objavu kozmologickej termodynamiky maliarskymi prostriedkami, ktorá sa udiala v diele J. M. W. Turnera, ako autonómna paralela toho fyzikálneho objavu termodynamiky z dielne N. L. S. Carnota. (Porzi k tomu Michal Serres: Turner prekladá Carnota. Anthropos. Časopis pre humanitné a sociálne poznanie. Téma č. 6. Obraz. s. 49-55). Inú verziu tejto podoby materialistickej abstrakcie by sme snáď mohli zachytiť v epikurejsko-carovskej maľbe nové istoty sveta, bez snahy poprieť jeho permanentnú premenlivosť, hľadajúceho Cézannea. Nesnažím sa tu anarchisticky či megalomansky klásť znamienko rovnosti medzi tieto figúry dejín umenia a mladého začínajúceho výtvarníka. Pokúšam sa do diskusie ponúknuť istú hypotézu o materiálnej abstrakcii, ktorú bude treba samozrejme teoreticky aj prakticky overiť, dokázať prípadne vyvrátiť. Dôležité na tejto diskusii bude venovať pozornosť tomu, ako sa konceptuálne-tematická rovina transformuje v myslení výtvarníka do technicko-výtvarnej podoby. Určite sa oplatí uvažovať o kompozičných riešeniach, koloristicko-maliarskych farebných mikroplochách, ich vzájomných vzťahoch, alebo pre mňa fascinujúcich šrafúrach, ktoré sa v Pánčiho prácach nachádzajú na pomedzí medzi sieťou čiar-línií tvoriacich plochu a čiar-dráh tvoriacich záznam performatívneho aktu maľby či kresby. Rozhodujúce pre mňa je, že fyzika tu nie je ilustrovaná, ale skôr maliarky vytváraná. Len výnimočne epizodicky sa Pánčiho imaginácia prepne z modus operandi pikturálne-planimetrického komponovania do polohy mýtopoetickej obrazotvornosti a operuje prostredníctvom náznakovej artikulácie antropomorfných alebo zoomorfných figurálnych stelesnení energetických intenzít procesov alebo stavov krajiny v podobe „ducha lesa“ či „zvieraťa v plameňoch“. Napokon tretím a pravdepodobne nie posledným prvkom receptúry tvorivého postupu Erika Pánčiho je intenzívny dialóg s krajinou a tradíciami krajinomaľby. Dialóg, ktorý nie je vedený len pohľadom, ale nezriedka telesnou prítomnosťou v krajine, performatívnym akcentom rozširujúcim plenérovú maľbu o pokusy naladiť senzitivitu telesného maliarskeho gesta na rytmy a vibrácie prírodného prostredia.  

Noro Lacko