Video: Václav Cigler o tvorbe
Prinášame vám jedno z posledných videí na ktorom sklársky výtvarník Václav Cigler hovorí o tvorbe.
Václav Cigler roku 1965 založil na našej škole Ateliér skla v architektúre, ktorý viedol do roku 1978. Tento ateliér bol výnimočný, učil študentov nielen sklárskej tvorbe, sklárskej technológii v prepojení na architektúru, ale viedol ich k premýšľaniu o umení, tvorbe, svete, v ktorom žijeme.
Video publikujeme in memoriam. Václav Cigler nás navždy opustil 9. 1. 2026
Smútočný príhovor rektorky
23. január 2026, Kostol Panny Márie Snežnej v Prahe
Naše Slnko je jednou z hviezd galaxie, ktorú voláme Mliečna dráha a ktorú dohromady tvorí sto miliárd hviezd. A takých galaxií, ako je tá naša, je v celom vesmíre prinajmenšom ďalších sto miliárd. Takže v takomto svete, plnom galaxií a hviezd, sme len my dvaja, ja a ty.
Vážená smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie.
V roku 1965 založil Václav Cigler Ateliér skla v architektúre na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V tom čase ako 36-ročný začal budovať ateliér ako „laboratórium myslenia, experimentálnu dielňu, prostredie sebapoznávania“. Tieto tri univerzálne hodnoty vzdelávania na umeleckej škole napĺňal v širokom chápaní umeleckých a technologických možností sklárskej tvorby. Spolupráca ateliéru skla s architektonickými ateliérmi na škole umožnila vnímať sklársku tvorbu v oveľa širšom kontexte. Práca s technickým sklom, sklenenými stenami alebo opakujúcimi sa sklenenými tvárnicami smerovali nielen k objavovaniu novej senzibility skla v architektonickom priestore, ale aj ku konceptuálnemu uvažovaniu dobového vizuálneho umenia. Václav Cigler bol legendárny svojim prístupom k študentom. Dával im slobodu, aby sa vyjadrili aj sebe vlastným spôsobom: maľbou, básňou, kresbou alebo zvukom. Dôležitá však bola poctivosť študentov v myslení a v prístupe, často spomínal potrebu objavovania, experimentovania, byť odvážny podstúpiť riziko aj s nejasným výsledkom. Z rozhovorov s ním som pochopila, že svojich študentov mal úprimne rád, zaoberal sa nimi tak, aby nikto nezaostával, aby každý rozvinul svoj talent sebe vlastným spôsobom.
V prajných 60.rokov dokázal ateliér umiestniť do európskeho kontextu aktuálneho uvažovania o umení, do kontextu neskorých avantgárd. 70. roky priniesli normalizáciu a s tým spojené normalizačné tlaky. Vždy, keď rozmýšľam o pôsobení Václava Ciglera na našej škole, akosi viac uvažujem o rokoch sedemdesiatych. Je to obdobie, ktoré si vyžadovalo vysokú mieru statočnosti a odhodlania.
Spomínam si na útlu zbierku básni Jiřího Koláře nazvanú Dny v roce a roky ve dnech. Išlo o denné záznamy o období náročnom a nehostinnom. V básňach autor vidí svet, ktorý sa zmieta v jedinej túžbe po slobode, hovorí o tom, že Slnko zašlo a pravdepodobne na veľmi dlho, pravdepodobne do konca storočia.
Keď sa mi dni javia vo svojej tiaži tak dlhé ako roky, myslím na minulosť. Myslím na obdobia ponorené do tieňov, na obdobia, ktoré mi pripomínajú súmrak. Napriek všetkému mám tie obdobia rada. Pretože tieto obdobia majú svoje svetlá. Nie je ich veľa. V čase tieto svetlá dokážu zosilnieť a potlačiť tiene. Keď sa tak deje, málokto si tieto svetlá uvedomuje, málokto za nimi hlavu otáča. Keď však svetlo zosilnie a slová naliehavo prehovoria, vtedy sa to mení. Brieždenie prináša nádej, súdržnosť, spolupatričnosť a odhodlanie. Tento okamih je mimoriadne krásny a vzácny a my dnes na škole ho naplno žijeme. A to aj vďaka Václavovi Ciglerovi. Jeho príklad vedenia ateliéru, ktorý zostával slobodným aj napriek stálemu normalizačnému útlaku, si mimoriadne vážim. Je to môj kompas v tom ako viesť školu, ako vytvárať spolu s kolegami bezpečné, prajné a láskavé prostredie v polarizovaných, radikalizovaných a autokratických časoch. Svojich študentov viedol Václav Cigler k tomu, aby sa nebáli, aby neboli zbabelí. Vedel, že len tak je možné tvoriť slobodne a autenticky. Len tak je možné prežiť dobrý a naplnený život.
V jednom z mojich posledných rozhovorov s Václavom Ciglerom sme sa rozprávali o tom, aké je to znovu sa narodiť počas života. Aké to je vždy nanovo nachádzať seba samého, sprítomniť sa v meniacom sa svete a čase. V jednej zo svojich básní hovorí :
„jsme ... abychom se zpřítomnili,
vlastně ne sebe, ale to, čím jsme navíc“.
Som hlboko presvedčená o tom, že ono sprítomnenie je prenositeľnou skúsenosťou. Duchovné sprítomnenie dôležitých ľudí v našich životoch nám pomáha ísť sebe samému naproti, nachádzať svetlo potláčajúce hlboké tiene v nás, dovidieť na hviezdy v ďalekých galaxiách.
Drahý Václav, v mene kolegov a študentov Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Vám ďakujem za roky strávené na našej škole, za mimoriadne odborný a ľudský odkaz, na ktorom stojí časť identity našej školy.
23.1.2026
Bohunka Koklesová