Smútočné oznámenie

Juraj Gavula nás navždy opustil dňa 13. 2. 2026

Smútočný príhovor rektorky

20. február 2026, Krematórium Bratislava

V roku 1990 nastúpil Juraj Gavula na pozíciu vysokoškolského pedagóga pre vedenie ateliéru skla na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V tom čase mal za sebou už veľmi rozsiahlu umeleckú tvorbu ako aj  výnimočnú pedagogickú prax na oddelení kameňosochárstva na strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Dodnes sa k tejto etape jeho vzdelávania mnohí absolventi hlásia.

Juraj Gavula nastupuje na akademickú pôdu v čase celospoločenskej eufórie z nadobudnutej slobody po skončení komunistického režimu. Boli to ešte revolučné časy plné očakávaní, netrpezlivosti, naliehavej potreby prezentovať výsledky svojej tvorivej práce ale aj snahy znovu budovať jednotlivé oddelenia školy.  Juraj Gavula nadviazal na svojho pedagóga Václava Ciglera, ktorý chápal školu ako „laboratórium myslenia a prostredie sebapoznávania“. Po odchode Václava Ciglera  v roku 1979, ateliér skla stagnoval po dobu jednej dekády. Juraj Gavula prichádza v čase, keď bolo potrebné vrátiť do vzdelávania výtvarné myslenie, technologické znalosti a zručnosti ako aj priestor pre prezentácie študentov skla v rodiacich sa malých výstavných priestoroch tej doby.

Nemal to jednoduché, pretože bol konfrontovaný najmä s existenčnou potrebou  vybudovať celé sklárske oddelenie nanovo, vrátane technologického vybavenia. Všetko sa v tom čase dialo za pochodu, ale Juraj Gavula bol schopný ustáť zložitosti tej doby ako aj transformačné procesy vo vnútri školy. Bol totiž človekom tichej pevnosti a vnútornej stability opretej o systematickú a poctivú prácu, o fundament, ktorý vychádzal z úcty k sochárskemu materiálu a výtvarnému mysleniu. Patril k tým pedagógom, ktorí vštepovali svojim študentom návyk ku každodennej práci v ateliéri, vyzýval ich, aby nachádzali svoje vlastné výtvarné výrazové prostriedky, svoje vlastné témy, ktoré by dlhodobo rozvíjali. Juraj Gavula pristupoval individuálne ku každému jednému študentovi, zadania, ktoré pre nich formuloval vychádzali z ich tvorivých predpokladov, ale aj praktických schopností.

Vážim si Juraja Gavulu pre jeho premýšľanie o materiály. Veľmi pekne dokázal hovoriť o kameni, dreve alebo skle. V jeho ponímaní neexistuje medzi nimi hierarchické usporiadanie, kumšt videl v schopnosti porozumieť materiálu a jeho zákonitostiam. Napriek tomu, že je absolventom sklárskeho ateliéru, vo svojej tvorbe uprednostňoval kameň alebo drevo pre širšie možnosti umeleckého vyjadrenia sa. Nebyť zviazaný sklárskym materiálom je hodnotou, ktorá hovorí veľa o slobode Juraja Gavulu. Tento druh slobody podporoval aj u svojich študentov.

Okrem kameňa mal rád aj drevo. Pamätám si, ako raz spomínal, že prvé sklárne boli zakladané práve tam, kde bolo veľa bukového dreva a kde sa preto dalo taviť sklo. Je to veľmi pekné premýšľanie o širších vzájomných súvislostiach nielen tých umeleckých, ale aj kultúrnych a hospodárskych.

Na konci môjho príhovoru budem o niečo osobnejšia. Juraj Gavula učil môjho brata Dalibora na odbore kameňosochárstva na strednej škole umeleckého priemyslu, v posledné dni sme sa spolu o ňom veľa rozprávali. Vážil si svojho pedagóga, mal ho rád. Povedal mi, že sú učitelia, ktorí dokážu svojmu žiakovi povedať v istom momente vetu, ktorá zapadne ako kľúč do zámku. Juraj Gavula mu povedal, že na kameni je krásne to, že sa v ňom nedá klamať, že kameň neodpúšťa. To v mnohom určilo jeho ďalšie tvorivé smerovanie.

Juraj Gavula bol výnimočný pedagóg a veľmi dobrý sochár, bol to človek jemný ale pritom mimoriadne pevný. Priznám sa, že nerada spomínam na 90.roky, boli to tvrdé, hlučné a hrubé roky, ale vďaka takým ľuďom, akým bol Juraj Gavula, sa dali ľudsky ustáť.

20.02.2026

Bohunka Koklesová