Vlasta Žáková & Veronika Pátrovič Kočáriková: Neviditeľné svety

Kysucká galéria v Oščadnici

Spája ich aktuálne pôsobenie na Katedre textilnej tvorby v Ateliéri textilnej tvorby v priestore na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Textilný materiál sa v dielach mení na médium pamäti, telesnosti a osobnej skúsenosti. Niť, výšivka a zošívanie v ich prácach prekračujú rovinu remesla a stávajú sa výrazovým jazykom – stopou emócie, času a ľudského dotyku.

U Vlasty Žákovej má textil často charakter obrazovej, veľmi osobnej výpovede. Fragmentované figúry, organické motívy a expresívna kresba niťou otvárajú témy zraniteľnosti, bolesti a vnútorného napätia. Kontrast medzi jemnosťou materiálu a surovosťou obsahu vytvára silnú vizuálnu aj emocionálnu tenziu. V menej vystavovanej sérii textilných obrazov sa autorka sústreďuje na prostredie betónových obytných štruktúr – šedej architektúry, ktorá sa stáva kulisou každodenných situácií, no zároveň nesie silný symbolický význam. Skúma, čo sa asi odohráva za ich múrmi: neviditeľné príbehy, napätia a ticho, ktoré vzniká v priestore, kde sa jednotlivci postupne uzatvárajú do seba. 
Vidíme kritickú reflexiu súčasného tlaku na ženskú identitu.

Druhá významná tematická línia vychádza z autorkinho záujmu o „true crime“ podcasty. Inšpirovaná príbehmi netušenej sebadeštrukcie, zakrytých činov a nevideného násilia, Žáková pracuje s obrazom krajiny ako miesta činu. Prírodné motívy machu, húb a organických štruktúr symbolicky prekrývajú to, čo sa stalo – podobne ako čas a príroda pohlcujú stopy ľudských tragédií. Žena sa tu objavuje v ambivalentnej pozícii: ako obeť, ale aj ako tiché, neobjavené územie, nesúce vlastné tajomstvo a vnútorné vibrácie, svojský genius loci.

Obe línie sa v Žákovej tvorbe vzájomne prelínajú a dopĺňajú. Spája ich otázka sebareflexie – premýšľania o vlastnom živote, o miere spokojnosti, o tom, čo zostáva skryté pred pohľadom iných aj pred nami samými. Textil sa v jej dielach stáva médiom ticha, pamäti a neviditeľných vrstiev reality, ktoré možno len tušiť, no nie úplne odhaliť.

Tvorba Veroniky Pátrovič Kočárikovej vyrastá z osobnej skúsenosti a citlivého pozorovania prostredia, ktoré človek obýva.
Autorka, v súčasnosti doktorandka v ateliéri doc. M. A. Blanky Cepkovej, pracuje s textilom ako so základným výrazovým médiom – s materiálom, ktorý dokáže niesť pamäť tela, miesta aj času. Sociálne angažovaný rozmer jej tvorby sa prehĺbil aj počas štúdií v Škandinávii – v Dánsku a najmä v Nórsku, v Osle, kde získala odstup a nový spôsob uvažovania o textilnom médiu. Tento posun sa prejavuje v práci s priestorom, v dôraze na proces a v schopnosti prepájať osobnú výpoveď s širším kultúrnym kontextom.

Na výstave Neviditeľné svety predstavuje výber zo svojej súčasnej tvorby a výskumu, v ktorom prepája odev, objekt a inštaláciu do viacvrstvovej, otvorenej výpovede.

V centre jej záujmu stojí región, z ktorého pochádza – Radošovce pri Skalici, krajina Záhoria s vlastným vizuálnym jazykom a rytmom. Tradičný odev tu nevystupuje ako folklórny artefakt, ale ako forma vizuálnej autobiografie. Veronika pracuje s fragmentmi dedinského prostredia, s jeho znakmi a pamäťou, ktoré postupne abstrahuje a transformuje. Látka a plachta sa v jej inštaláciách menia na priestorové vrstvy – podobne ako cibuľa, ktorej štruktúra odhaľuje, že identita, rovnako ako človek, vzniká postupným ukladaním skúseností.

Autorka sa dotýka premeny tradície v súčasnom kontexte.
Zmena foriem a technológií neznamená zánik, ale posun významu. Neviditeľná práca ženy – tichá, opakujúca sa a časovo náročná – zostáva prítomná ako stabilný základ, hoci často uniká pozornosti. Tradičné textilné postupy vedome prepája s modernými technológiami, čím vytvára napätie medzi minulosťou a súčasnosťou, intimitou a odstupom.

Diela Veroniky Pátrovič Kočárikovej pôsobia ticho a nenápadne, no nesú v sebe presnú výpoveď o vzťahu človeka k miestu, ktoré obýva. Textil sa v jej tvorbe stáva médiom zaznamenávania toho, čo zostáva skryté pod povrchom – vrstiev identity, pamäti regiónu a každodennej práce, ktorá pretrváva aj vtedy, keď nie je viditeľná. A spoločná tvorba týchto dvoch výtvarníčok tak, ako napovedá názov výstavy “ Neviditeľné svety“ pripomína, že v našom svete má skutočnú hodnotu práve to, čo je často neviditeľné.

Mgr. Darina Arce