Silvia Buranovská: Dychotéka
Dychotéka je performatívna inštalácia, ktoré vedome pracuje s priestorom ako s dynamickým poľom napätia, v ktorom sa stretáva estetika a funkcia galérie s tancom v jeho vyčistenej podstate. Performatívna inštalácia je spoluvytváraná spoločenským tancom a dychovou hudbou. Toto kontrastné spojenie odkazuje na niekoľko ďalších opozít. Zaujíma ma, ako tieto odlišné polohy dokážu komunikovať s rôznymi typmi priestorov a rozdielnym typom diváckej pozornosti. V diele tiež dochádza k vyčerpávaniu samotného významu spoločenského tanca, ako formy súťaženia alebo zábavy, v prospech abstrakcie a konceptuálneho uchopenia tanca ako média.
Galéria Umelka, Bratislava
Námet a koncepcia: Silvia Buranovská (Sviteková)
Performancia/spolutvorba: Katarína Čillíková, Dominik Dolník, Julia Pabst, Matúš Szeghö, Lukáš Zahy
Anotácia: Slavo Sochor
Grafický dizajn: Matúš Szeghö
Odborné konzultácie: Anton Čierny, Juraj Korec
Foto: Veronika Vozárová, Marek Jančúch
Kostýmová spolupráca: Dorota Volfová
Autor média: Marek Jančúch.
Autor média: Marek Jančúch.
Autor média: Marek Jančúch.
Autorka média: Veronika Vozárová.
Dychotéka je performatívna inštalácia, ktoré vedome pracuje s priestorom ako s dynamickým poľom napätia, v ktorom sa stretáva estetika a funkcia galérie s tancom v jeho vyčistenej podstate. Performatívna inštalácia je spoluvytváraná spoločenským tancom a dychovou hudbou. Toto kontrastné spojenie odkazuje na niekoľko ďalších opozít. Zaujíma ma, ako tieto odlišné polohy dokážu komunikovať s rôznymi typmi priestorov a rozdielnym typom diváckej pozornosti. V diele tiež dochádza k vyčerpávaniu samotného významu spoločenského tanca, ako formy súťaženia alebo zábavy, v prospech abstrakcie a konceptuálneho uchopenia tanca ako média.
Spoločenský tanec bol a je radený medzi kultivovanú formu spoločenského aktu stretávania sa. Vytvára priestor pre očný kontakt, dotyk rúk, blízkosť, rovnaký krok a gestá. Okrem energickosti a pravidiel sa v ňom odráža aj stereotypný pohľad na mužsko-ženský pár a jeho hierarchické nastavenie je súčasťou pravidiel súťaže. Ak nastane oddelenie páru, mení sa charakter veci, ide o individualitu, napätie, spomienku, drezúru, výcvik... Koľko významov dokáže uniesť tancujúce telo?
Dychová hudba má vo svojej podstate ambivalentný charakter, na jednej strane radostný a energický a na strane druhej nostalgický a pálčivý. V performatívnej inštalácii funguje ako teleport alebo ako priestorotvorný prvok, vytvárajúc ďalšiu vrstvu prostredia (tú „ktorú dobre poznáme“). Dychová hudba má niekoľko historických nánosov, ktoré môžu byť citeľné aj dnes. Jej vojenské korene a apel na kolektivitu boli zneužívané fašistami, no dnes je skôr známa nezameniteľná súčasť vidieckych osláv. V kontexte performatívnej inštalácie predstavuje akýsi symbol doby, „večný soundtrack prítomnosti“.
Performatívna inštalácia má dve varianty spôsobu prezentácie, vo verejnom priestore a v galérii. Vo verejnom priestore je súčasťou živá dychovka, vždy lokálna a v galérii prebieha performatívna inštalácia na reprodukovanú dychovú hudbu. Ide o súhrn skladieb od rôznych autorov a autoriek.
(inspírium) autorský performatívny projekt silvie buranovskej (svitekovej) nadväzuje v tematickej línii na jej doterajšie individuálne i kolektívne tvorivé počiny s príznačnou mierou absurdity a nedopovedanosti ktorá kontinuálne rámcuje jej tvorbu vo svojom diele reaguje na relevanciu hraníc a napätí medzi vysokým a nízkym umením urbánnym a rurálnym izolovaným a otvoreným konzervatívnym a progresívnym principiálne narúša morálku galerijného priestoru do ktorého vnáša priam fyziognomický temporytmus na báze aktívneho dýchania alebo ak chceme ľahších žánrov buranovská (sviteková) zároveň prirodzeným gestom vytvára priestor pre živú interakciu s prítomným publikom od ktorej však nie je dielo závislé dychovka ešte nikdy nebola tak politická (exspírium)
Slavo Sochor
Projekt bol podporený z Vnútorného grantového systému Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave