Ľubo Stacho: SVETLO A CITLIVÁ VRSTVA

Výstava Ľuba Stacha Svetlo a citlivá vrstva približuje jeho experimentálne fotografické výskumy, ktorým sa venoval koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Vernisáž:

20. júna 2019 o 17:00
Panská ulica 19, Pállfyho palác – 3. poschodie

Kurátorka:

Lucia L. Fišerová

vystavy-pedagogov_stacho
vystavy-pedagogov_stacho

Výstava Ľuba Stacha Svetlo a citlivá vrstva približuje jeho experimentálne fotografické výskumy, ktorým sa venoval koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Bola to doba náhleho vplynutia z bezčasia normalizácie do búrlivých spoločenských i kultúrnych zmien po novembri 1989. Spoločným menovateľom Stachovej tvorby tohto turbulentného obdobia sa stáva vedecko-experimentálny prístup blízky konceptuálnym stratégiám, meditatívny, vizuálne príťažlivý obsah a výrazná spoločenská angažovanosť. Výstava je na prvý pohľad poskladaná z niekoľkých samostatných segmentov, ktoré sú však navzájom prepojené. Kľúčový happening Pridajte ruku, prezentovaný prostredníctvom časozberného videa a dokumentácie akcie, v sebe prirodzene spája princípy participatívneho happeningu, konceptuálneho dokumentu a experimentu s citlivou fotografickou vrstvou. Pojem „citlivá vrstva“ sa dá zároveň vnímať i ako metafora spoločenského milieu, vibrujúcej atmosféry novembrových dní.

Vedecké postupy využívané v rámci umeleckej tvorby často zámerne umenšujú estetickú stránku v prospech myšlienkovej i za cenu straty vizuálnej pôsobivosti diela, ktoré je tak určené skôr na „čítanie“ ako na dívanie sa. Ľubo Stacho vždy dokázal funkčne prepojiť konceptuálne s perceptuálnym tak, aby tým fotografia získala, ale nestratila. K tomu mu dopomohlo i štúdium na katedre fotografie FAMU. Jeho pokusy s citlivou vrstvou, vývojkou a ustaľovačom sú pokusmi vnímavého inžiniera, u ktorého otázka prírodných zákonitostí a otázka krásy splývajú do jedného. Tieto procesy sa zároveň stávajú i samotným predmetom skúmania, slúžia na dôkladnú sebareflexiu fotografického média, akoby to bol živý organizmus. Nie náhodou si autor v jednom z diel požičiava metaforu infúzie (Čierno-biela infúzia, 1993). Podobný objektivizujúci prístup využíva i vo svojej dokumentárnej tvorbe, kde najčastejšie pracuje s princípom časovej komparácie.

Iný typ tichých a subtílnych fotografických obrazov predstavujú tie, ktoré vznikli zaznamenaním pohybu slnka kresliaceho svetlom po stene a podlahe (Slnko môjho ateliéru, 1985; Tiché svetlo elektrárne, 1993 – 2019). Ich dôležitým inšpiračným zdrojom sa stali meditatívne zátišia Josefa Sudka a neskôr Jana Svobodu. Ten posunul Sudkov fotografický odkaz do minimalistickejšej a melancholickejšej podoby, ktorá je Stachovi veľmi blízka. Ľubo Stacho vníma svetlo ako svojho druhu médium a s použitím časozberného princípu vytvára krehké záznamy plynutia času vyžarujúce spirituálnu energiu. Výsledné obrazy prevedené na rozmerné plátna vyzývajú diváka ku kontemplácii. Význam svojich svetelných komparácií si autor plne uvedomil pri stretnutí s tvorbou Jamesa Turrella počas pobytu v Mattress Factory v roku 1995 a po zhliadnutí jeho inštalácie v galérii MoMA PS1 v Brooklyne.

Nadosobný rámec v tvorbe Ľuba Stacha vytvárajú interaktívne či participatívne projekty buď na báze mailartu, keď majú oslovení umelci tvorivo reagovať na poslaný materiál podľa priložených inštrukcií (Latentný obraz, 1988, 1990), alebo na báze happeningov pre náhodných okoloidúcich či priateľov, ktorí sa fyzickým dotykom s vývojkou a papierom stávajú spoluautormi diel (Posledná večera II, 1996). V historicky významných momentoch sa umelec mení na iniciátora živelného, sociálne angažovaného diela so širokým spoločenským dosahom (Pridajte ruku, 1989). Menej nápadnú cestu predstavujú Stachove súkromne ladené performancie, fotoinštalácie či drobné intervencie do verejného priestoru.

Historik umenia Tomáš Štraus vnímal strednú Európu ako miesto stretnutia ideí Západu s posolstvami z Východu. Tvorba Ľuba Stacha, výrazne prekračujúca úzko definovaný rámec „umeleckej fotografie“, je dobrým príkladom tohto prieniku. Je plná paradoxov, nečakaných spojení myšlienkového s vizuálnym, racionálneho s citovým, okamžitého s nadčasovým, intímneho s monumentálnym, privátneho s verejným, náboženského s politickým, analógového s digitálnym. Autor s prekvapivou prirodzenosťou čerpá z rozličných médií, výtvarných postupov a žánrov, a to často i v rámci jedného projektu.

Jednou z možných interpretácií Stachovej tvorby je tá, podľa ktorej sa v procese vzniku fotografie (pôsobenie svetla, plynutie času, latentná energia, prostredie kvapaliny, odtlačok, vyvolávanie, zjavovanie, zrkadlenie, ustaľovanie, deštrukcia, miznutie) odzrkadľuje fyzické bytie človeka s jeho bolestnými i transcendentnými momentmi. Najsilnejším dôkazom sú koniec koncov jeho vlastné autoportréty (Meditácia – autoportrét, 1993).

Lucia L. Fišerová

 

Výstava potrvá do 13. októbra 2019