Aktuálna výstava

Aktuálna výstava Galérie Medium Vysokej školy výtvarných umení:

Zobudil som sa v údolí – plagát
Zobudil som sa v údolí – plagát

Zobudil som sa v údolí

Lucia Papčová (1987) po štúdiách na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a Akadémii výtvarných umění v Prahe ukončila štúdium fotografie na Akademie der bildenden Künste vo Viedni. Výstavný projekt pomenovaný “I Woke up in a Valley” (Zobudil som sa v údolí) je vyústením doktorandského štúdia na VŠVU, kde sa autorka zamerala na problematiku stvárnenia krajiny v médiu pohyblivého obrazu a zvuku. Pozostáva zo štyroch videoinštalácií, pri ktorých sa prelína filmový obraz projektovaný do priestoru galérie s nájdenými objektmi a zvukovými stopami.

Hoci východisko týchto prác v skúmaní krajinného prostredia sa ukazuje ako spoločné so sériami jej fotografických diel, vo videoinštaláciách sa Papčová viac sústredila na aspekty performancie a príbehu. Práve v tom, ako autorka zapája trvanie performancie a torzá osobného príbehu do dejovej osnovy jednotlivých videí, robí jej prístup neopakovateľným. Videoinštalácie sú prepojené spoločným motívom performera - chlapca, zrelého muža, starca - osamoteného v aktívnej činnosti rozpomínania. Napriek tomu, že Papčová pracuje s autentickým príbehom, netvorí svoje filmy naratívne. Práve naopak, narúša kontinuitu príbehu a sústreďuje sa na krajne subjektívny prežitok traumy a jej spracovania. Krajinu, do ktorej je akcia situovaná, nestvárňuje vonkoncom ako kulisu. Autorka využíva obrátenú perspektívu filmového obrazu - performera často vidíme z ostrého uhla, v detailnom zábere alebo dokonca strateného niekde v diaľke na horizonte, prípadne len počujeme jeho hlas. Bezprostrednosť akcie, citlivý a zároveň surový spôsob jej záznamu, núti diváka k vcíteniu sa do prežívanej skutočnosti. Kroky zabárajúce sa do lesnej pôdy, ostré svetlo, čo sa lomí v objektíve kamery, výbušné nárazy vetra a ozvena piesne rezonujúca v staničnej hale …

Papčová potláča spoločenské a politické súvislosti svojich videí a sústreďuje sa na transformáciu reality pomocou abstrakcie krajiny. Orientuje sa viac na objektové stopy, synopsie, medzery a zámlky v rozprávaní. Neriešiteľné kontroverzie osobných osudov produkujú napätie medzi videným a reprezentovaným. Participujúci sú hlboko poznačení prechodom spoločnosti a jej právneho systému od socializmu k demokracii. Preto zdanlivo banálne scény odkazujú ku komplexným spoločenským premenám, ktoré traumatizovali životy mnohých občanov. Nemožnosť domôcť sa základných ľudských práv ich viedla k opakovanému úsiliu domôcť sa spoločenskej spravodlivosti a nezmieriť sa s daným stavom vecí. Papčová preto nastoľuje úvahu o možnostiach ľudskej spravodlivosti, pričom odpovede zostávajú naznačené a otvorené ďalšej interpretácii. Pamäť je odkrývaná a súčasne zamlčaná medzi tým, čo je možné sprostredkovať v jazyku a tým, čo už len prostredníctvom znamení môže divák prežiť s krajinou a v krajine, ktorá všetky stopy traumy pohltí a transcenduje do inej kvality.

Cyklus štyroch samostatných videoinštalácií využíva kontrasty statickej a dynamickej kamery a je vybudovaný na princípe synopsií. „Jar po 33 rokoch” približuje miesto v krajine, kde sa odohráva nenápadný dej, snímaný z veľkého odstupu tak, že je pohltený okolitou krajinou. „Cesta na hrebeň” naopak predstavuje dramatické stúpanie na vrchol až po moment, kedy sa pamäť konfrontuje s čítaným dokumentom, ku ktorému však divák nemá žiaden prístup a môže len tušiť jeho obsah. „Krajina Tam” nás opäť prostredníctvom monotónneho zobrazenia vťahuje do rozprávania o krajine. Postupne zisťujeme, že ide o krajinu mimo tohto sveta. Staničná hala ako scéna posledného zo štvorice videí „Zobudil som sa v údolí” je miestom kontroverzie a fyzického prechodu z jednej reality do inej. Krajina je tu reprezentovaná v zložitom systéme rámovania, kde sa konfrontujú rekvizity minulosti v obraze krajiny, ktorý sa stretá s bezprávím a zároveň vo figúre spievajúceho dieťaťa naznačuje vieru v dobro sveta. Cyklus nových videoinštalácií Lucii Papčovej je v kontexte súčasného umenia výnimočným dielom, pretože je založený na dosiaľ málo využívaných postupoch filmovej narácie, subjektivity a reprezentácie krajiny. 

Daniel Grúň