Re-thinking the XXI century conservator/restorer’s figure and role.

Reštaurovanie je kultúrny a riadený proces, takže zdieľa každé zmeny v historickom vývoji, ktorým podliehajú príbuzné procesy, ako napr. umelecká tvorba, teda zmeny vo vkuse a trendoch. Zároveň, obzvlášť v 20. storočí, sa reštaurátorská prax a výskum dôrazne nakláňajú k vedeckej stránke vecí, inými slovami - znížilo sa estetické a subjektívne myslenie o reštaurovaní, alebo k nemu pribudlo aspoň to objektívne.

Tento vývoj priniesol a prináša mnoho vylepšení, ale existuje tu vysoké riziko zúženia výskumných oblastí na striktné špecializácie a nedostatok komunikácie medzi rôznymi oblasťami (ak nie rovno medzi myšlienkovými smermi). Ak teda vynecháme oblasť kultúrneho dedičstva, ktorá spolupracuje s inými reštaurátorskými profesiami, napr. tie, čo sa venujú životnému prostrediu, tak medzi inými je komunikácia nedostatočná až žiadna.

Environmentálne vedy, teda aj environmentálne reštaurátorstvo, vykazujú za posledné desaťročia zaujímavé výsledky a poznatky. Nie len technickej, vedeckej či filozofickej povahy, ale zaoberajú sa aj analýzou sociálneho a ekonomického vplyvu reštaurátorských zásahov, čo sa zdá byť vhodným doplnením vyššie spomínaných „nových podnetov pre reštaurovanie."