Klaudia Kosziba – Popol a síra

Otvorenie

štvrtok 13. 9. 2018, 19:00
Krokus Galéria, Námestie 1. mája 3, Bratislava

Kurátorka

Gabriela Kisová 

Trvanie výstavy

14. 9. – 27. 10. 2018

Klaudia Kosziba – Popol a síra
Klaudia Kosziba – Popol a síra
Foto: Klaudia Kosziba, Síra srdca (detail), olej a popol na plátne, 100 x 80 cm, 2018, Courtesy Klaudia Kosziba &Krokus Galéria

Prvá samostatná výstava slovenskej maliarky Klaudie Kosziba v Krokus Galérii. Klaudia Kosziba (*1971), študovala v Ateliéri maľby (prof. Ján Berger) na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1990 -1996). Od roku 2008 vedie Ateliér mal+by na VŠVU. 

Popol znamená premenu - je na konci nejakého procesu, je zvyškom, ktorý zostane po ohni, ale zároveň je aj začiatkom, je očistou. Zánik a zrodenie sa tu stretávajú v jednej matérii. Alchymisti verili v takzvanú pralátku (materia prima) ako základ všetkého a čerň (nigredo) predstavovala začiatok v procese individuácie, v premene matérie v niečo jedinečné. Klaudia Kosziba používa popol pri maľovaní, nanáša ho ako jednu z prvých vrstiev, ktoré tvoria základ pre ďalšiu prácu s farbou a štruktúrou. Pri pohľade na jej maľby zblízka vidno nánosy, drsný povrch, zvrásnenie, drobné hrudky, vrhajúce tieň na plátno. Kontakt s povrchom maľby je iniciačným momentom pri pozeraní sa na obraz. Ako poznamenáva americký kunsthistorik James Elkins, naše oči sú pre nás príliš dobré. Ukazujú nám toho toľko, že to nie sme schopní uchopiť a preto sa na veci dívame čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie. Nezabúdajme ale, že obrazy sú veľmi komplikované objekty a je na nich veľa čo vidieť. Dajme preto efektivitu a rýchlosť bokom.

Pri vzniku nových malieb Klaudie Kosziby zohrala úlohu kniha z roku 1922 venovaná tvorbe renesančného umelca Piera della Francescu (*1415/1420-1492). Publikácia kladie dôraz na mimoriadne kvalitné čiernobiele reprodukcie diel autora, ktorý bol okrem maliara aj teoretikom umenia a matematikom, tvorcom traktátov v dobe, kedy sa maľba menila na umenie. Renesančná ikonografia a rozprávanie v obrazoch sa u Klaudie Kosziby niekde vytráca, inde sa zjavuje, miestami môžeme identifikovať biblické scény ako Zvestovanie či Zmŕtvychvstanie. Výjavy sa nám vynárajú z pamäti, už sme to niekde videli. Transmutácia obrazovej predlohy nás núti, aby sme si pripomenuli svoje znalosti iných obrazov a naše poznanie o svete. To si vyžaduje čas. Ak ho vynaložíme, slovami Winfrieda Georga Sebalda „vstúpime do času rozprávania a času kultúry”. Alebo si môžeme uvedomiť, že motív novorodeného Krista je archetypom zrodenia človeka.