Zobudil som sa v údolí

24.3. – 23.4.2017 | výstava | Výstavný projekt je vyústením doktorandského štúdia na VŠVU, kde sa autorka Lucia Papčová zamerala na problematiku stvárnenia krajiny v médiu pohyblivého obrazu a zvuku.

Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí - vernisáž
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí - vernisáž
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí - vernisáž
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí - vernisáž
Lucia Papčová – Zobudil som sa v údolí - vernisáž

Zobudil som sa v údolí

24. 3. 2017 – 23. 4. 2017

autorka: Lucia Papčová
kurátor: Daniel Grúň
 

Lucia Papčová (1987) po štúdiách na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a Akadémii výtvarných umění v Prahe ukončila štúdium fotografie na Akademie der bildenden Künste vo Viedni.
Výstavný projekt pomenovaný “I Woke up in a Valley” (Zobudil som sa v údolí) je vyústením
doktorandského štúdia na VŠVU, kde sa autorka zamerala na problematiku stvárnenia krajiny v médiu
pohyblivého obrazu a zvuku. Pozostáva zo štyroch videoinštalácií, pri ktorých sa prelína filmový
obraz projektovaný do priestoru galérie s nájdenými objektmi a zvukovými stopami.

Hoci východisko týchto prác v skúmaní krajinného prostredia sa ukazuje ako spoločné so sériami jej
fotografických diel, vo videoinštaláciách sa Papčová viac sústredila na aspekty performancie a
príbehu. Práve v tom, ako autorka zapája trvanie performancie a torzá osobného príbehu do dejovej
osnovy jednotlivých videí, robí jej prístup neopakovateľným. Videoinštalácie sú prepojené spoločným
motívom performera - chlapca, zrelého muža, starca - osamoteného v aktívnej činnosti rozpomínania.
Napriek tomu, že Papčová pracuje s autentickým príbehom, netvorí svoje filmy naratívne. Práve
naopak, narúša kontinuitu príbehu a sústreďuje sa na krajne subjektívny prežitok traumy a jej
spracovania. Krajinu, do ktorej je akcia situovaná, nestvárňuje vonkoncom ako kulisu. Autorka
využíva obrátenú perspektívu filmového obrazu - performera často vidíme z ostrého uhla, v detailnom
zábere alebo dokonca strateného niekde v diaľke na horizonte, prípadne len počujeme jeho hlas.
Bezprostrednosť akcie, citlivý a zároveň surový spôsob jej záznamu, núti diváka k vcíteniu sa do
prežívanej skutočnosti. Kroky zabárajúce sa do lesnej pôdy, ostré svetlo, čo sa lomí v objektíve
kamery, výbušné nárazy vetra a ozvena piesne rezonujúca v staničnej hale …

Papčová potláča spoločenské a politické súvislosti svojich videí a sústreďuje sa na transformáciu
reality pomocou abstrakcie krajiny. Orientuje sa viac na objektové stopy, synopsie, medzery a zámlky
v rozprávaní. Neriešiteľné kontroverzie osobných osudov produkujú napätie medzi videným
a reprezentovaným. Participujúci sú hlboko poznačení prechodom spoločnosti a jej právneho systému
od socializmu k demokracii. Preto zdanlivo banálne scény odkazujú ku komplexným spoločenským
premenám, ktoré traumatizovali životy mnohých občanov. Nemožnosť domôcť sa základných
ľudských práv ich viedla k opakovanému úsiliu domôcť sa spoločenskej spravodlivosti a nezmieriť sa
s daným stavom vecí. Papčová preto nastoľuje úvahu o možnostiach ľudskej spravodlivosti, pričom
odpovede zostávajú naznačené a otvorené ďalšej interpretácii. Pamäť je odkrývaná a súčasne
zamlčaná medzi tým, čo je možné sprostredkovať v jazyku a tým, čo už len prostredníctvom znamení
môže divák prežiť s krajinou a v krajine, ktorá všetky stopy traumy pohltí a transcenduje do inej
kvality.

Cyklus štyroch samostatných videoinštalácií využíva kontrasty statickej a dynamickej kamery a je
vybudovaný na princípe synopsií. „Jar po 33 rokoch” približuje miesto v krajine, kde sa odohráva
nenápadný dej, snímaný z veľkého odstupu tak, že je pohltený okolitou krajinou. „Cesta na hrebeň”
naopak predstavuje dramatické stúpanie na vrchol až po moment, kedy sa pamäť konfrontuje s
čítaným dokumentom, ku ktorému však divák nemá žiaden prístup a môže len tušiť jeho obsah.
„Krajina Tam” nás opäť prostredníctvom monotónneho zobrazenia vťahuje do rozprávania o krajine.
Postupne zisťujeme, že ide o krajinu mimo tohto sveta. Staničná hala ako scéna posledného zo štvorice
videí „Zobudil som sa v údolí” je miestom kontroverzie a fyzického prechodu z jednej reality do inej.
Krajina je tu reprezentovaná v zložitom systéme rámovania, kde sa konfrontujú rekvizity minulosti
v obraze krajiny, ktorý sa stretá s bezprávím a zároveň vo figúre spievajúceho dieťaťa naznačuje vieru
v dobro sveta. Cyklus nových videoinštalácií Lucii Papčovej je v kontexte súčasného umenia
výnimočným dielom, pretože je založený na dosiaľ málo využívaných postupoch filmovej narácie,
subjektivity a reprezentácie krajiny.

Daniel Grúň