Archív výstav 2012

ZAMETENÉ (NEHYBNÍ V NEHYBNOM)

  • Vystavujúci: Rasťo Podhorský
  • Kurátor: Noro Lacko
  • Vernisáž: 1. 3. 2012
Zametené
Zametené
Zametené
Zametené
Zametené
Zametené
Zametené
Zametené
Zametené

Rasťo Podhorský (1990) je v súčasnosti študentom 3. ročníka v ateliéri profesora Daniela Fischera na Katedre maľby a iných médií VŠVU v Bratislave.

Prvá samostatná Podhorského výstava sprístupňuje rozsiahlejší súbor kresieb (doplnený niekoľkými maliarskymi prácami), ktorý vznikal v priebehu rokov 2008 až 2012.

Predstavený súbor zjednocuje kombinácia asketicky strohých kompozícií využívajúcich spojenie obsesívneho precvičovania veristickej figurálnej kresby a ne-anekdoticky vážnej paradoxnej pointy naznačeného príbehu alebo situácie.  

Dôležitým aspektom práce, je podľa môjho názoru, samotný akt kresby, ktorý v sebe zahŕňa časovú náročnosť a telesnú naliehavosť vo vzťahu k nutkavému opakovaniu, neustálemu precvičovaniu, ale aj vo vzťahu k disciplíne a zdržanlivosti rukodielneho úkonu. Akt kresby je v Podhorského prácach možno posunutý až na prah nutnej potreby prijímať účasť na veciach človeka v zmysle manuálneho pracovno telesného nasadenia, ale aj mentálneho sústredenia. Dominantnosť kresby, popri najčastejšie použitom vyjadrení v skicároch (miestami doplnená asketickým maliarsko koloristickým zásahom), je ešte výraznejšia v Podhorského maľbách. Zdá sa teda, že autor myslí ako kresliar a kreslí aj keď maľuje.            

Sociálne, rodovo, vekovo či rolovo konkretizované ľudské typy "vycelené" a "vyceľujúce sa" zo sveta ako jeho "časti bez účasti" sú v Podhorského prácach inscenované v situáciách intenzívnej nezmieriteľnosti so sebou samým či so svetom. V takých situáciách, v ktorých nie je možné kultúrne zušľachťujúco zahladiť medzery medzi životnou skúsenosťou, prežívaným momentom alebo existenčným naladením a systémom posvätených hodnôt, či plánom dobre ošetrenej účelnosti. Podhorského človek je situovaný do uzavretého obytného, ale akosi nezabývaného interiéru, v ktorom sú dvere v tých lepších prípadoch len zmierlivejším, jemnejším pokračovaním steny, a v tých horších (oveľa častejšie) sa s nich stáva temný desivý priestor, zranenie, prasklina v úkryte - cele.

Myslím si, že napriek konkretizácii ľudských typov, nejde o námety, ktoré by mali vykresľovať individualizované aspekty ľudského prežívania. Skôr naopak, konkretizácia tu slúži ako prostriedok zovšeobecnenia, iná možnosť ako povedať, že sa to týka všetkých, že za všetkými nánosmi kultúrneho a sociálneho je čosi neredukovateľne ľudské. To čo na Podhorského prácach znepokojuje je prevažne deficitný charakter takto naznačeného ľudského jadra. Na stiesnenosť, problémovosť ľudskej situácie najčastejšie odkazujú motívy bežného vybavenia interiérov (posteľ, kreslo, stolička, stôl), alebo všedného domáceho pracovného náčinia (metla), teda napospol vecí, ktorých primárna funkcia spočíva v úžitkovosti. Tieto "veci po ruke" sa v Podhorského prácach transformujú na akési zraňujúce, väzniace, zotročujúce alebo nefunkčné a znefunkčňujúce "veci proti ruke".   

O čosi viac umierňujúcim, je motív kooperatívne komunikačného gesta ponúknutia chlebom, alebo "štrngnutia" si natretými krajcami, ktorý prizýva k účasti a navracia tak možnosť spoluzdielania ľudského sveta.   

Podhorského výtvarná práca je pokusom o sústredené nazeranie do kútov obnažene deficitných, ale stále poctivo ľudských situácií, či vytieranie životného prachu z vrások najvšednejšej všednosti - hlboko doma.

Noro Lacko

 

URBAN SPECIES

  • Vystavujúca: Dominika Horáková
  • Kurátorka: Bohunka Koklesová
  • Vernisáž: 3. 5. 2012
Urban Species
Urban Species
Urban Species
Urban Species
Urban Species
Urban Species
Urban Species
Urban Species
Urban Species

V tvorbe Dominiky Horákovej sa mnohé veci dennodenne používané stávajú po fotografovaní vizuálne zaujímavými až výnimočnými objektmi. Obyčajné predmety sa tak dostávajú z periférie nášho vizuálneho sveta do centra našej pozornosti. Tieto predmety na jednej strane zobrazujú to, čím sú, ale súčasne sú posunuté alebo pozmenené na fotografiách na konceptuálne objekty, pretože samotný koncept reprezentujú. Ikonografia tohto typu fotografie zahŕňa objekty, ktoré balansujú na hrane nášho záujmu, ich zanedbania alebo nepotrebnosti.  Stretávame sa na jednotlivých obrazoch  i s efemérnymi podobami motívov akým  je svetlo, vietor, more, oblaky, odrazy reality v skle. Východiskom pre takéto uvažovanie sú v tvorbe autorky konceptuálne stratégie vo fotografii 60.rokov ako aj možné paralely s postminimalistickou sochou. Tieto princípy sa v súčasnej fotografii nanovo dynamizujú. Mohli by sme hovoriť o „fotografii po konceptuálnom umení“.  To čo z tej doby zostáva je zátišie, to čo sa pridáva je farebnosť a výrazné štruktúry.

Výstava Urban Species sa skladá z niekoľkých cyklov, ale dohromady môžu tvoriť kompaktný celok. Práce z  posledných rokov rozdelila autorka do kapitol nazvaných Luxus (2011), Laboratory (2010), Malé mesto (2011), Tak ďaleko tak blízko (2011), Maľba (2011) a Predpriestor (2011).Ide o urbánne priestory, ktoré sú situované často na periférii nášho záujmu. Nachádza ich v prostredí vlastného životného priestoru, alebo v podivných mestských novostavbách. Sprievodným javom súborov môže byť irónia, dvojzmyselnosť, alebo akási komická dráma predmetov. Nie je to kritický postoj, skôr konštatujúci, pretože jednotlivé zátišia nachádza, nekonštruuje ich. Má však za tie roky vypestovanú mimoriadnu citlivosť pre tzv. „nenápadné situácie“, ktoré si v realite málokto všimne, pritom často disponujú absurdnou naráciou. Status im autorka dodáva nielen uhlom záberu,v ktorom sa neraz objavujú modernistické reminiscencie na komponovanie záberu, ale aj tým, že ich zaznamená v sýtej farebnosti. Pre konceptuálnu fotografiu bola typická čierno-biela , často zrnitá fotografia. Jej  význam totiž  spočíval predovšetkým v dokumentovaní  voleného objektu. V prípade súčasnej fotografie je síce snímaný objekt  rovnako dôležitý, ale rovnocenným partnerom sa stáva  aj vizuálna  stránka fotografie. 

Podľa môjho názoru Dominika Horáková cez nenápadné situácie nachádzaných zátiší  nekomentuje možné sociálne situácie v spoločnosti. Skôr nás nabáda k pochopeniu  alternatívnych hodnôt alebo významov vecí. Na týchto  fotografiách sme totiž s nimi  úplne inak ako pred tým.

Bohunka Koklesová

 

JINÝ PAPÍR, JINÁ KNIHA

  • Vystavujúci: Karel Bařina, Julie Kačerovská, Michaela Mikovčáková, Tomáš Rybníček, Jan Slivka, Kateřina Valášková
  • Kurátorka: Julie Kačerovská
  • Vernisáž: 11. 7. 2012
Jiný papír, jiná kniha
Jiný papír, jiná kniha
Jiný papír, jiná kniha
Jiný papír, jiná kniha
Jiný papír, jiná kniha
Jiný papír, jiná kniha

Jiný papír, jiná kniha je prezentace tvorby šestice autorů, kteří na výstavě představují autorské knihy, knihy-objekty, autorské papíry a paper-artové objekty a instalace. Zúčastněné autory Karla Bařinu, Julii Kačerovskou, Michaelu Mikovčákovou, Tomáše Rybníčka, Jana Slivku a Kateřinu Valáškovou, jež pocházejí z různých míst České a Slovenské republiky, spojuje studium v Ateliéru papír a kniha na Fakultě výtvarných umění VUT v Brně. Přestože tento ateliér v roce 2011 zanikl, pokračují bývalí studenti v tvorbě a prezentaci děl navazujících na původní ateliér, zůstává také výtvarná fascinace a inspirace médii papír a kniha spolu s konceptuálními východisky tvorby.

Jednotlivé autorské výpovědi zkoumají a interpretují papír i knihu z hlediska funkce, struktury a materiálu nebo slouží systém knihy k demonstraci nevšedního konceptu. Velká část děl pracuje nějakým způsobem s tématem krajiny a přírody, ať již skrze experimenty s přírodními materiály, topografické a ornitologické inspirace či intervence přímo v krajině.

Julie Kačerovská